Múzeum Jána Thaina Nové Zámky - verzia pre slabozrakých   

Hlavné menu:

Home
Aktuálna výstava
Aktuálny predmet mesiaca

O múzeu

Expozície

Výstavy

Vysunuté expozície vo Svodíne

Predmet mesiaca

Zbierky

Aktivity

Knižnice

Návštevníci

Shop

Archív predmetov mesiaca

Predmet mesiaca 02/2007

Sväté písmo písané po arabsky

Táto jedinečná kniha veľkosti 22,6 x 14,8 cm je uložená v knižnom fonde múzea, v tzv. Blaskovicsovej knižnici, ktorá je knižnou pozostalosťou známeho turkológa prof. Jozefa Blaskovicsa. Toto vydanie Svätého písma bolo vytlačené v roku 1897 pod patronátom biskupa Karola Duvala. Má hnedú koženú väzbu, na jej chrbte je zlatým písmom uvedený názov diela. Titulný list je farebne bohato zdobený v duchu kresťanskej ikinografie Starého i Nového zákona. Nadpisy jednotlivých statí sú tlačené veľkým čiernym tučným kaligrafickým písmom. Text knihy je usporiadaný do dvoch stĺpcov s malými nahustenými písmenami. Francúzske preklady nadpisu Nového zákona a mien štyroch evanjelistov – Lukáša, Matúša, Marka a Jána, sú ručne zaznamenané červenou ceruzkou. Hodnotu tohto diela potvrdzuje i fakt, že orientálne knižné tlače boli zriedkavé. Kým kresťanský svet začal používať tlačené knihy už od roku 1455, islamský sa stále pridržiaval ručne písaných kníh. Nariadenie sultána Bajazida II. (1481 – 1512) z roku 1481 totiž zakazovalo tlač kníh pod hrozbou straty hlavy. Tento zákaz sa však vzťahoval iba na mohamenádov a na tlač arabskými literami. Prvá oficína (tlačiareň) začala v Osmanskej ríši fungovať až v roku 1727 pod vedením bývalého zajatca a pracovníka porty Ibrahima Müteferika, rodáka z kluže. Napriek tomu orientálne tlače patrili medzi zriedkavé vydania a prevažovali nad nimi ručne písané knihy. Rukopisy sa vydávali až do prvých desaťročí 20. storočia. Zvláštnosťou arabského písma je, že sa číta sprava doľava a nie naopak, ako čítame my. Čiže, ak by sme chceli čítať arabsky písanú knihu, otvorili by sme ju na na „našej“ poslednej strane.

Predmet mesiaca 03/2007

Erby významných uhorských a talianskych šľachtických rodov

V minulom roku získalo múzeum do svojej zbierky 5 erbových štítov významných šľachtických rodov. Pôvod týchto erbových štítov, ktoré datujeme od 18. stor. do prvej polovice 19. stor. zatiaľ nie je známy. S istotou však možno tvrdiť, že pôvodne boli súčasťou niekoľkonásobne početnejšej zbierky erbových štítov. Pravdepodobne zdobili steny sídla jedného z popredných uhorských šľachtických rodov.

Prvý erbový štít patrí uhorskému šľachtickému rodu Battyhány, ktorého korene siahajú do 14. stor.. Pôvodne sa nazýval Kővágóörsi. Meno Battyhány začal rod používať po získaní usadlosti Battyán v roku 1398. Spomedzi príslušníkov tohto rodu viacerí zastávali významné vojenské funkcie a vynikli počas protitureckých vojen. Rod bol v roku 1628 povýšený do grófskeho, 1630 do barónskeho stavu a napokon v roku 1764 získal aj kniežací titul. Rod Battyány zohral v dejinách Uhorska významnú rolu, pretože jeho príslušníci zastávali dôležité cirkevné (biskup, arcibiskup) a štátne funkcie prostredníctvom ktorých ovplyvňovali politické a spoločenské dianie v Uhorsku.

Na druhom erbovom štíte je znázornený erb známeho talianskeho rodu Giustiniani. Rod, ktorý už v 14. storočí zohrával významnú rolu v dejinách Benátok sa v priebehu 15. storočia usadil i v Janove. Príslušníci tohto rodu zastávali nielen významné politické, ale aj cirkevné funkcie. Presadili sa i v oblasti umenia a vzdelanosti. Niekoľkí spomedzi nich boli dokonca katolíckou cirkvou vyhlásení za svätých (sv. Vavrinec 1381-1455, sv. Pavol + 1528).

Tretí erbový štít patrí rodu Odescalchi, ktorý pochádzal zo severného Talianska. Prvý známy potomok rodu žil v 13. stor. v meste Como. Tento významný taliansky rod, z ktorého pochádzal aj pápež Inocent XI.(Benedikt 1611-1689) získal koncom 17. storočia formou kráľovských donácií aj majetky na území Uhorska a zaradil sa medzi popredné uhorské šľachtické rody.

Na štvrtom erbovom štíte je tiež znázornený erb významného talianskeho rodu Ruspoli, ktorý pochádzal z Ríma. Erbový štít pravdepodobne nasvedčuje tej skutočnosť, že tento rod mal rodinné zväzky s uhorskou šľachtou.

Piaty erbový štít je značne poškodený a zatiaľ nie je presne identifikovaný.

Predmet mesiaca 04/2007

Keltský meč z Mane

Kelti boli nielen šikovní remeselníci, ale aj vojaci. Keltskí bojovníci nenaháňali strach len Rimanom, ale aj ďalším súdobým etnikám, s ktorými sa stretávali v priebehu svojej expanzie po Európe. K základnej vojenskej výbave keltského vojaka patril dlhý oštep, drevený štít a železný dvojsečný meč, ktorý nosil zavesený na železnom opasku na pravom boku. V 4. až 1. stor. pred Kr. boli Kelti neobmedzenými pánmi Strednej Európy. Na území okresu Nové Zámky sa prvé keltské kmene usadili na prelome 4. a 3. stor. pred Kr. Osídlenie postupovalo od ohybu Dunaja pri Vacove pozdĺž Žitavy, Ipľa a Hrona. Z tohto obdobia sú známe pohrebiská v Kameníne, Gbelciach, Dubníku, Komjaticiach a v Mani.

V rokoch 1952 – 1953 pri ťažbe hliny v katastri obce Maňa (predtým Veľká Maňa) bolo porušené keltské pohrebisko. Išlo o rozsiahle pohrebisko, ktorého väčšia časť bola, žiaľ, zničená exploatáciou hliny. Z celkového počtu 145 odkrytých hrobov bolo 109 keltských, 8 halštatských, 23 včasnostredovekých a 5 bez bližšieho kultúrneho zaradenia. Z jedného porušeného keltského hrobu sa podarilo zachrániť veľmi zaujímavý artefakt – fragment dobre zachovalého železného meča s pošvou. Nález z Mane patrí k dlhým dvojostrým keltským mečom. Ich dĺžka sa pohybovala v rozmedzí 85 – 93 cm. Čepeľ meča bola chránená železnou pošvou. V hroboch bojovníkov sa meče nachádzajú spravidla položené pri pravom boku pochovaného. Meč sa zachoval vo výbornom stave, avšak chýba dolná časť čepele s hrotom. Z pošvy chýba predná stena a dolná časť pošvy s nákončím, ktorá je dôležitou pomôckou pri datovaní mečov. Zadná stena pošvy má plytko zvonovite vykrojené, čiastočne poškodené ústie. Tesne pod okrajom je umiestnené závesné uško, ktoré má malé mierne oválne, plastické pripevňovacie plôšky a úzky dlhší mostík obdĺžnikového tvaru s priečne členeným žliabkom. Závesné uško bolo pripevnené na pošvu pod ústím dvomi železnými nitmi. Po okrajoch pošvy sú stopy po ráme. Zachovalá dĺžka pošvy je 15,8 cm a jej najväčšia šírka je 5,2 cm. Dlhý, dvojostrý meč má úzky, k hlavici rukoväte postupne sa zužujúci tŕň, ktorý je zakončený plochou gombíkovitou hlavicou. Rukoväť meča oddeľuje od čepele zvonovito vykrojená železná priečka. Cez stred čepele prechádza stredové rebro. Zachovalá dĺžka meča je 34 cm, z toho tŕň má dĺžku 12,3 cm. Šírka čepele miestami dosahuje až 4,9 cm. Rukoväť meča sa nezachovala, pretože bola zhotovená z organického materiálu (kosť alebo drevo). Železný meč z Mane patrí medzi zbrane sériovej výroby. Rukoväť meča a jeho železná pošva boli nezdobené. Podľa tvaru zakončenia rukoväte meča a závesného uška jeho pošvy môžeme nález z Mane približne datovať do 3. stor. pred Kr.

Predmet mesiaca 05/2007

Typárium prokuratúry šuriansko-mederského panstva

Šuriansko-mederské panstvo (dnes Šurany a Palárikovo) patrilo medzi najvýznamnejšie majetky rodu Károlyi na území Horného Uhorska. Rod Károlyi, ktorý vlastnil rozsiahle majetky v juhovýchodnej časti Uhorska, získal šuriansko-mederské panstvo v tridsiatych rokoch 18. storočia. Pôvod rodu Károlyi sa odvodzuje od starého rodu Kaplony, ktorého korene siahajú do Sedmohradska. Jedným z významných sídiel tohto rodu bolo mesto Nagykároly (dnes Carei, Rumunsko), podľa ktorého sa členovia tohto rodu začali postupne nazývať. Začiatkom 17. storočia patril rod už medzi popredné uhorské šľachtické rody. Michal Károlyi, ktorý pôsobil na kráľovskom dvore bol v roku 1609 o povýšený do barónskeho stavu. Do uhorských dejín sa zapísal i vojvodca Alexander Károlyi, ktorý sa počas povstania Františka II. Rákocziho vystriedal v oboch znepriatelených táboroch, keď napokon namiesto Fr. II. Rákócziho podpísal Satumarský mier. V roku 1712 mu bol udelený grófsky titul. Aj v nasledujúcom období zastávali členovi tohto rodu popredné funkcie na kráľovskom dvore, v štátnej správe ale aj vo vojsku. V záujme každého zemepána bolo, aby si svoj majetok spravoval čo najefektívnejšie a aby sa vyberaním daní, riadením hospodárstva, organizovaním poddanských prác dosiahli čo najväčšie zisky. Preto si vlastníci rozsiahlych panstiev, napr. aj rod Károlyi, pre správu svojich majetkov museli vybudovať čo najdôkladnejší systém. Správu na jednotlivých panstvách v období novoveku zabezpečovali hierarchicky usporiadané úrady, úradníci. Kým na menších panstvách jeden úrad, úradník vykonával činnosti vo viacerých oblastiach správy na väčších panstvách pôsobilo viac úradov a úradníkov, ktorí vykonávali už špecifickejšie úlohy. Na čele panstva stál provisor, ktorý zastupoval zemepána a zodpovedal za ostatných úradníkov. Medzi najvýznamnejších zemepanských úradníkov patrili napr. perceptor – finančný správca, kancelár – stál na čele kancelárie, revízor účtov, kasnár – zodpovedal za evidenciu príjmov a výdavkov ale aj frumentarius – obilník. Súdne a právne záležitosti, ktorých počet sa postupom času čoraz viac zvyšoval, mal na starosti prokurátor, fiškál. Šuriansko-mederské panstvo, ktorého poľnohospodárska produkcia bola určená na export a ktoré sa preslávilo bažantnicou, zaiste patrilo k tým panstvám, ktorých správa bola rozvinutá. Svedectvom toho, je aj typárium spomínaného panstva, ktoré používala prokuratúra – prokurátor. Prokurátor, ktorý mal na starosti riešenie súdnych sporov, overoval vydávané písomnosti pečatidlom úradu. Typárium šuriansko–mederského panstva pochádza pravdepodobne z konca 18. storočia. V pečatnom poli sa nachádza uprostred zlatého rúna grófsky erb rodiny Károlyi. Hlavný štít erbu je štvrtený, v dolnej časti doplnený o jedno pole. V srdcovom štíte, okrúhleho tvaru je umiestnený starý erb rodu, na ktorom je zobrazený krahulec stojaci na vrchu na jednej nohe, v druhej nohe drží srdce. V prvom hornom poli je jeleň otočený vpravo a kráčajúci na zadných nohách. V druhom hornom poli je orol s roztvorenými krídlami hladiaci vpravo. V prvom poli päty štítu je dvojchvostý lev stojaci na zadných nohách, prednými končatinami držiaci zástavu. V strednom poli päty štítu je zobrazená z koruny vyrastajúca korunovaná siréna s rozprestretými krídlami. V ľavom poli päty štítu je korunovaná, vznášajúca sa hlava anjela s dvomi krídlami. V kolopise pečatidla je text: SURÁNY MEGYERI URADALOM ÜGYÉSZSÉGE

Predmet mesiaca 06/2007

Album dobových fotografií z Bosny a Hercegoviny

Vzácny album 248 dobových fotografií s popisnými textami v nemeckom jazyku, patriaci plukovníkovi Edmundovi Lebenovi, ktorý posledné roky života prežil v Komárne, rozpráva príbeh dôstojníkov a vojakov rakúskej armády pôsobiacich v Bosne a Hercegovine v rokoch 1901- 1907. Ide o fotografie v drvivej väčšine zhotovené samotným majiteľom a sčasti aj iným fotografmi, pravdepodobne amatérmi. Táto kolekcia je rozsiahla nielen počtom snímkov, ale po identifikácii má aj zaujímavú výpovednú hodnotu, ktorá je pre dnešného bádateľa vzácnym zdrojom cenných informácií. Aj z toho dôvodu majú fotografie veľký, nielen historický, ale aj dokumentačný a spoločenský význam. V období, keď tieto zábery vzikali, Rakúsko – uhorská monarchia okupovala Bosnu a Hercegovinu už vyše štvrť storočia. Za túto dobu tu bola vybudovaná obranná línia vojenských táborov, ktoré kontrolovali strategicky dôležité miesta. Jedným z takýchto táborov boloaj mesto Trebinje, ležiace v južnom cípe Bosny a Hercegoviny, čo zachytáva väčšina fotografií v albume. Trebinje, mesto z kameňa, rozprestierajúce sa v objatí umelo vytvorenej rieky Trebinčica, prešlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia radikálnymi zmenami. Týkalo sa to najmä vybudovania vhodnej modernej infraštruktúry a architektonickej prestavby mesta. Stredoveké hradby brániace rozvoju mesta boli zbúrané a nahradené parkami a kvetinovými záhonmi. Nádych orientu si zachovalo iba vnútro hradu, trhoviská, stredoveké obytné priastory begov z rodu Resulbegovič a mešita s minaretom. Nad mestom, ležiacim v kotline, bdeli vrchy, na ktorých stálo 9 pevností s vojenskými stanoviskami kontrolujúcimi okolie. Z nich najvyššie položené bolo na vrchu Visoka Glavica v nadmorskej výške 1360 m. Nehostinné a tvrdé životné podmienky v pevnostiach sa vojaci snažili apríjemniť si rôznymi spôsobmi, napr. podnikaním výletov do blízkeho okolia, nakoľko im to vojenská služba a nadriadení povoľovali. V jarnom období kultivovali okolie pevností, čím vytvárali malé štvorcové zeleninové záhradky, obložené nízkym kamenným múrom. Počas teplých letných dní vychádzali do vyššie položených horských oblastí, kde sa kochali výhľadom na okolitú krajinu a vo zvyškoch snehu si chladili pivo. Voľný čas trávili inak dôstojníci, ktorí aj so svojimi manželkami a priateľkami podnikali výlety do blízkeho i ďalekého okolia, alebo podľa vzoru materskej krajiny sa len tak prechádzali po korze. Časté boli aj návštevy kaviarní a reštaurácií, kde sa stretávali na rôznych spoločenských podujatiach. Obľube sa tešil nový šport – tenis, ktorý im poskytoval nevídanú zábavu. S obľubou navštevovali i historické pamiatky a pozoruhodnosti Bosny a Hercegoviny. Takto navštívili ruiny hradu Vranduk a Klobuk, jaskyňu pri Milanove či zvyšky kláštora v Tvrdoši a pri Zganjevo. Pri týchto cestách používali širokú škálu dopravy – železnicu, kone, plte, člny a v horských oblastiach využívali nosičov s mulicami. Okrem toho, že spoznávali okolitú prírodu, zoznamovali sa i s domorodým obyvateľstvom, ktorého etnické a konfesionálne zloženie bolo heterogénne. Podľa sčítania ľudu v roku 1885 žilo v Bosne a Hercegovine 571.300 pravoslávnych Srbov, 492.700 moslimských Bosniakov, 256.800 katolíckych Chorvátov, 5.800 Židov a menší počet Rómov. Hlavnou obživou obyvateľstva južnej Hercegoviny bol chov dobytka (hovädzí dobytok, kozy, ovce), koní a mulíc. Poľnohospodárstvo bolo pre nehostinné podmienky zastúpené v menšej miere, napriek tomu najvyššiu produkciu dosahovalo pestovanie kukurice a strukovín. Okrem toho sa pestovali aj obilniny (pšenica, raž, proso) a z novších plodín zemiaky, cukrová repa, repka olejná a ďatelina. Zavlažovanie úrodnej pôdy zabezpečovali veľké lopatkové kolesá, ktoré vodu vynášali z riek do zavlažovacích kanálov. Kamenné cisterny na pitnú vodu v horských oblastiach zásobovali z nižšie položených prameňov. Vodu nosili v drevených sudoch pomocou mulíc. Dôležitú úlohu v Hercegovine zohrávalo pestovanie tabaku a vínnej révy, ktorej sa v týchto podmienkach výborne darilo. Obľúbenou odrodou bieleho hrozna bola Žilavka a červeného Blatina, na ktorých víne si radi pochutnali i vojaci. Vyhľadávaným nápojom moslimov bola káva, ktorú drvili v drevených mažiaroch a podávali v typických kantínach. Pre nedostatok dreva na juhu krajiny domorodci svoje štvorcové príbytky stavali z kameňa, ktoré pokrývali slamou, no častejšie štiepanou bridlicou. Drobné okenné sklá boli mnohokrát nahradené mastným papierom. Rakúsko – uhorská armáda nekontrolovala len súš, ale i priestor na mori. Kedže Bosna a Hercegovina nemala prístup k moru, vojská využívali prístav v meste Gravosa v Dalmácii, ktorý vedel kotviacim lodiam zabezpečiť patričnú ochranu. Fotografie zachytávajú aj vojenské plachetnice, bojové a torpédové lode kotviace v prístave. Napriek mieru boli vojaci vždy v bojovej pohotovosti, čo dokazovali i mnohé manévre a cvičenia – testovacie streľby z malých mažiarov a veľkých diel, organizované v neobývaných častiach krajiny. Napriek idilicky vyzerajúcim fotografiám, Rakúsko – uhorská správa Bosny a Hercegoviny, najmä tvrdý policajný režim a necitlivá národnostná politika, dlho bránila národnostnému uvedomovaniu bosenských Srbov, resp. Chorvátov.

Predmet mesiaca 07/2007

Zadná časť Chanukovej menory

Pracovníkom Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch sa podarilo v roku 2003 pri záchrannom archeologickom výskume na Ul. T. G. Masaryka objaviť zaujímavý nález. V jednej odpadovej jame sa našla časť chanukovej menory. Ide o netradičný artefakt – osemramenný svietnik, súvisiaci so židovským sviatkom Chanuka. Z chanukovej menory sa zachovala iba jej zadná strana zdobená reliéfnym rastlinným a zvieracím motívom. Jej predná časť (kam sa ukladali olejové lampičky alebo sviečky) s nožičkami sa nezachovala. Pliešok približne obdĺžnikového tvaru bol vyhotovený z bieleho plechu (z alpaky?), ktorý v spodnej tretine dôsledkom korózie sa prederavil. Ľavá strana pliešku je poškodená – chýbajú okraje. Korózia poškodila takmer celú povrchovú vrstvu pliešku. Iba miestami je viditeľný pôvodný biely povrch. Zachované rozmery predmetu sú: 24,5 x 17 cm. Pri okraji zadnej strany pliešku je pripevnené uško na zavesenie bočného ramena svietnika, na ktorom sa zapaľovala deviata pomocná sviečka – šamaš. Povrch pliešku zdobia tri hlavné symboly židovského náboženstva. Centrálne miesto zaberá sedemramenná menora (svietnik) symbolizujúca strom života. V strede spodnej časti pliešku sú znázornené dve kamenné tabule ako symbol desatoro božích prikázaní. Kamenné tabule z dvoch strán chránia dva nakročené levy so zrkadlovo otočenými hlavami. Lev je symbolom kmeňa Juda, jedného z dvanástich kmeňov Izraela. Vyskytuje sa takmer na všetkých židovských kultových predmetoch. Po okrajoch artefaktu sa prelínajú rastlinné a geometrické ornamenty, ktoré dotvárajú celkový vzhľad predmetu. Chanukové svietniky sa skladajú z dvoch časti. Zadnú stranu tvorí bohato zdobený pliešok, ku ktorému sa pripája plôška s nožičkami na uloženie ôsmych olejových lampičiek alebo sviečok. Deviata pomocná lampička alebo sviečka stojí vždy oddelene. Sú známe aj ďalšie varianty tohoto svietnika, ktoré svojimi tvarmi sa podobajú na sedemramenné menory. Sviečky v chanukovej menore sa zapaľujú vrámci židovského sviatku Chanuka. CHANUKA – sviatok svetiel, považuje sa aj za židovské Vianoce, sa začína 25. deň mesiaca kislev. Ide o pohyblivý sviatok, preto jeho začiatok sa pohybuje medzi koncom novembra a prvou polovicou decembra. Sviatok trvá 8 dní. Každý večer – od východu prvej hviezdy až po polnoc - sa zapáli na chanukovom svietniku za pomoci samostatnej, deviatej sviečky, tzv. šamaša,  vždy o jednu sviečku viac. Robí sa to podľa  pevne stanoveného poriadku zľava doprava. Sviečky sa naopak ukladajú do svietnika sprava doľava. Zapálené sviečky ukazujú počet dní, ktoré už uplynuli zo sviatku. Všetky sviečky okrem tzv. šamaša musia byť položené v jednej výške. Každý člen židovskej obce si môže zapáliť vlastný chanukový svietnik. Ak sa v rodine zapaľuje iba jeden svietnik, táto úloha zvyčajne pripadne hlave rodiny. Zapálený svietnik sa položí blízko okna, aby bol dobre viditeľný aj pre širšie okolie a hlásal zázrak svetla aj mimo domu. Nebolo to vždy tak. V ranných obdobiach sviatku Chanuka Talmud predpisoval jeho uloženie naľavo od vchodu do príbytkov. V stredoveku zo strachu pred prenasledovaním svietniky boli postavené už iba na stôl vo vnútri izby. Sviatok Chanuka patrí medzi židovské rodinné sviatky, kedy sa vzíde celá rodina. Pri zapálení chanukových sviečok musia byť prítomní všetky členovia rodiny. Za ten čas, kým horia sviečky členovia rodiny nepracujú, spoločne trávia večer, vzájomne sa obdarovávajú, najmä deti, zahrajú si kartové hry a porozprávajú sa. Spoločná večera sa skladá z mliečnych a na oleji vysmážaných jedál a z mlieka pripravovaných sladkostí. Pôvod sviatku treba hľadať v staroveku. V roku 165 pred Kr. (v roku 3597 od stvorenia sveta podľa židovského kalendára) Makkabejci zvíťazili nad tyranom Antiochom IV. Epifanesom. Pri tej príležitosti došlo k znovuposväteniu Jeruzalemského chrámu, ktorú grécki vojaci predtým nesvätili. Na znovuposvätenie chrámu však bol potrebný čistý olivový olej. V jeho vnútri sa našla iba jedna malá nepoškodená nádobka oleja s pečaťou veľkňaza. Tento olej bol postačujúci k sväteniu len na jeden deň. Vtedy sa stal zázrak a svetlá v chráme svietili až osem dní. Na základe tejto udalosti sa začal rozširovať zvyk zapaľovania najskôr olejových lampičiek a neskôr sviečok na osemramennom svietniku počas slávností Chanuky. Fragment chanukovej menory objavené v Nových Zámkoch môžeme datovať do poslednej tretiny 19. stor. Tento typ svietnika bol bežne dostupný a vlastnila ho každá židovská rodina. Bol vyrobený pravdepodobne v niektorej miestnej židovskej zlatníckej dielni.

Predmet mesiaca 08/2007

Miniatúrna modlitebná knižočka

Knihy s náboženskou tematikou patrili v minulosti azda k najrozšírenejším knihám. Začiatkom minulého, 20. storočia, by sa sotva našla taká rodina, ktorá by nevlastnila bibliu, modlitebnú knižku či knihu o živote svätých. Tieto knihy boli v minulosti opakovane vydávané, v rôznych vydaniach a rôznych podobách. Boli vydávané v jednoduchej, ale aj bohato zdobenej forme. Nebolo výnimkou ani ich vydávanie v netradičnej podobe. Modlitebná knižočka, ktorá je súčasťou zbierkového fondu Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch, zaujme na prvý pohľad svojimi nie každodennými rozmermi. Jej výška je 3,5 cm a šírka 3 cm. Má 14 listov na ktorých sú obsiahnuté tri najdôležitejšie a najrozšírenejšie modlitby – Otčenás, Zdravas Mária a Verím v Boha. Text modlitieb je tlačený a je zelenej farby. Jazyk, v ktorom bola knižočka písaná je maďarčina. Na voľných stranách je rukopisným písmom, taktiež v maďarskom jazyku, dopísaný text s venovaním. Rukopisný text je datovaný rokom 1919. Okrem rozmerov modlitebné knižočka zaujme aj svojou väzbou. Väzba je vyhotovená z kože bordovej farby. Je zdobená pozláteným rámom a nápisom 1914 – 1915. Keďže v knižočke nie sú uvedené údaje o jej vydaní – rok, miesto, predpokladáme, že uvedené roky 1914-1915 poukazujú na rok vydania. Na väzbe je prilepená ozdoba vyhotovená z kovu v tvare kruhu, na ktorej je znázornená Panna Mária z dieťaťom na ľavej ruke, v pravej ruke drží žezlo. Na hlave má korunku so svätožiarou. V kolopise sa nachádza latinský nápis PATRONA HUNGARIAE (patrónka Uhorska). Kult uctievania si Panny Márie na našom území siaha do 11. storočia, do obdobia vlády prvého uhorského kráľa Sv. Štefana, ktorý sa vo významnej miere zaslúžil o christianizáciu Uhorska. Kult uctievanie si Panny Márie v Uhorsku podporoval medzi prvými aj Sv. Gerhard, príslušní rádu Benediktínov pochádzajúci z Benátok, ktorý prišiel do Uhorska na pozvanie kráľa Štefana, ktorý ho poveril výchovou svojho syna Imricha. Už v prvým rokoch christianizácie sa stalo uctievanie si Panny Márie v Uhorsku veľmi obľúbeným. Dokonca kráľ Sv. Štefan si vybral za patrónku, ochrankyňu novovzniknutého štátneho útvaru práve Pannu Máriu. Túto významnú udalosť v dejinách Uhorska dodnes pripomínajú početné umelecké diela napr. maľby, oltárne obrazy), ktoré znázorňujú Sv. Štefana ako ponúka kráľovskú korunu Panne Márii a tým zveruje svoju krajinu pod jej ochranu. Na kovovej ozdobe väzby knižočky sa pod vyobrazením Panny Márie s dieťaťom nachádza erb Uhorska s korunkou (v pravom poli sa nachádzajú tzv. arpádovské brvná, čiže sedemkrát strieborno–červeno delené pole. V ľavom červenom poli sa nachádza na zelenom trojvrší dvojkríž vyrastajúci zo zlatej korunky). Na zadnej strane väzby sa nachádza do kože vtlačený Kristov monogram IHS (Iesus Hominum Salvator – Ježiš Spasiteľ Ľudí).

Predmet mesiaca 09/2007

Ortelius Hieronymus – Meyer Martin: Turecká kronika

Medzi najvzácnejšie exponáty tzv. regionálnej knižnice v múzeu patrí turecká kronika Hieronyma Ortelia (1543 – 1614) pochádzajúca z roku 1665. Táto vyše 800 – stranová kniha je napísaná švabachom a je viazaná v bielej kamencovej usni, šitá na pravé väzy, zatvára sa dvomi sponami. Kožený pokryv je zdobený slepotlačou. V knihe sa píše o historických udalostiach od roku 1395, hlavne o mocenských plánoch a príchode osmanských Turkov na Peloponézsky polostrov a neskôr na Balkán. Až do roku 1590 interpretuje len informácie prevzaté od iných autorov, ale v nasledujúcich rokoch Ortelius čerpá z dobových udalostí a hodnoverných zdrojov. Pre veľký záujem o turecké boje najmä v západnej Európe, bolo toto dielo vydané ešte dvakrát. Posledné, tretie vydanie, ku ktorému môžeme zaradiť aj náš exponát, vyšlo v roku 1665 vo Frankfurte nad Mohanom a bolo zároveň aj najobšírnejšie, pretože bolo doplnené aktuálnymi informáciami po roku 1607. Kniha obsahuje aj množstvo medirytín od Orteliovho švagra Jána Sibmachera. Sú bohatým zdrojom informácií, poskytujúcim pohľad na dobový život vojakov v tábore, vojnové stany, uniformy a zbroj kresťanských i tureckých oddielov. Zobrazujú pustošivé delá a padajúce hradby, zachytávajú útoky i výjavy z bojového poľa. Medzi 51 medirytinami uhorských a sedmohradských pevností sa nachádzajú aj štyri veduty Nových Zámkov, vďaka ktorým sa čitateľovi naskytá dobový pohľad na historické jadro nášho mesta v 17. storočí.

Predmet mesiaca 10/2007

Úlomok kla mamuta

Bohatá archeologická zbierka Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch sa môže pýšiť s menším súborom fosílnych zvyškov niekoľkých pleistocénnych cicavcov. Tieto nálezy patria z hľadiska datovania k najstarším nálezom v rámci múzejných zbierok. Rok 2006 bol veľmi úspešným rokom čo sa týka akvizičnej činnosti tejto kategórie nálezov. Popri zvyškoch fosílií rôznych druhov pleistocénnych zvierat sa nám podarilo získať aj úlomky mamutieho kla.

Nález pochádza z Novej Viesky. Našiel sa pri ťažbe piesku v miestnom chotári. Lokalita Nová Vieska je známa s viacerými kostrovými pozostatkami štvrtohorných zvierat. Odtiaľ pochádza aj úlomok stehennej kosti mamuta, nachádzajúci sa v archeologickom zbierkovom fonde múzea.

Úlomok kla mamuta sa dostal do múza v čiastočne porušenom stave. Jeho povrch sa začal v dôsledku nevhodného skladovania drobiť. Bolo potrebné urobiť základný konzervátorský zásah, celý povrch predmetu spevniť a zakonzervovať.

Mamuty patria medzi najznámejšie tvory doby ľadovej. Málokto vie, že ich pôvod siaha až 4,8 miliónov rokov späť do minulosti, kedy sa mamuty oddelili od ázijských slonov. Poznáme viacero ich druhov, napr. Mammuthus armeniacus, Mammuthus imperator, Mammuthus meridionalis. V stredoeurópskom prostredí doby ľadovej bol rozšírený druh Mammuthus primigenius. Tento druh mamuta obýval Európu pred 250 000 až 20 000 rokmi. Potom sa ich kolónie presunuli na Sibír. Poslední jedinci vyhynuli pred 10 000 rokmi. Na východosibírskom ostrove Wrangelov prežili mamuty až do druhého tisícročia pred Kr. v podobe trpasličích druhov.

Pomenovanie mamut pochádza od sibírskych domorodcov, ktorí jeho zamrznuté pozostatky našli v hojnom počte v zemi na svojich loveckých teritóriách. Nazývali ich „mammont“. Priemerný dospelý samec dosahoval výšku 3 m a samica 2,5 m. Telo mamuta pokrývala červenohnedá srsť, ktorá bola na krku a tele 50 cm dlhá. Zvyšok tela bol pokrytý 4-5 cm dlhou srsťou. Mamut mal krátky chvost ukončený dlhým chumáčom srsti a dlhé zahnuté kly. Kly slúžili na vyhrabávanie rastlín spod snehu. V letných mesiacoch im ako potrava poslúžili rôzne trávnaté porasty, lístie zo stromov a v zime nepohrdli ani konármi ihličnanov. Generácie paleolitických lovcov lovili mamutov pri ich sezónnom sťahovaní. Teória o love mamutov do pascí vyhĺbených do zeme je v súčasnej dobe už zastaraná. Dnes prevláda názor, že ich zaháňali k roklinám, k strmým svahom alebo do bažín. Lovci mohli použiť aj nášľapné pasce. Ako zbrane im slúžili kamenné oštepy. Zabitú korisť priamo na mieste rozporciovali a mäso si odniesli do svojich táborov.

Z územia Českej republiky pochádzajú dve svetoznáme paleolitické sídliská, vybudované na trase sťahovania sa mamutov cez Moravu – Dolné Věstonice a Předmostie u Přerova. Zo Slovenska zatiaľ nepoznáme sídliská, na ktorých by v takom veľkom množstve boli nájdené kosti mamutov ako na spomínaných moravských lokalitách. Mamutie kosti, ktoré zostali po konzumácii mäsa, boli sekundárne použité. Slúžili ako materiál pri stavbe obydlí, ako pracovné nástroje, zbrane i ako surovina na zhotovenie kultových predmetov. Známe sú ženské sošky „venuše“ z mamutoviny z Dolných Věstoníc, Moravian nad Váhom a i.

Predmet mesiaca 11/2007

Písací stroj Remington Portable - Butler Brothers

Písacie stroje, ktoré v súčasnosti už takmer všade nahradila moderná výpočtová technika, prežívali v minulom, 20. storočí svoj rozkvet. Korene dejín písacieho stroja siahajú do roku 1714, kedy si Henry Miller patentoval prvý písací stroj. Keďže jeho podoba sa nezachovala, v roku 1829 si dal písací stroj patentovať aj staviteľ, Wiliam Burt. Ani jeho vynález sa však pre nepraktickosť neujal. Významným míľnikom v dejinách písacieho stroja bol vynález trojice majstrov Christophera Lathama Sholesa, Carlosa Gliddena a Samuela Soule-a v roku 1867. Ich návrh písacieho stroja sa však uplatnil až v roku 1874, keď ich autorské práva výhodne odkúpil James Densmore, ktorý následne podpísal zmluvu s továrňou na výrobu zbraní a šijacích strojov Remington. Pod značkou Remington sa následne začala sériová výroba písacích strojov, tie však pre ich vysokú cenu spočiatku nemali veľký úspech. Až model Remington Standard 2, vyrábaný od roku 1878 zaznamenal úspech a bol predávaný vo väčšom počte. Na klávesnici tohto typu písacieho stroja sa už objavila aj klávesa „shift“ ktorá umožňovala písanie veľkých písmen. Osemdesiate roky 19. storočia priniesli zmenu vo vlastníckych právach, keď William Wyckoff, Clarence Seamans a Henry Benedict získali výrobné práva a založili si novú továreň - Standard Typewriter Manufacturing Co. (od roku 1902 - Remington Typewriter Co.) Písacie stroje si ponechali i naďalej značku Remington, ktorá mala v tej dobe už silné postavenie na trhu. V priebehu 19. storočia bolo vydaných ešte niekoľko modelov, z ktorých sa model Remington 6 stal najpopulárnejším. Po prvej svetovej vojne, ktorú prežil iba jeden z vlastníkov - William Wyckoff, sa výroba písacích strojov zmenila od základov. Firma Remington sa pokúšala uviesť na trh model prenášateľného písacieho stroja, avšak príprava tohto modelu postupovala pomaly. V tejto oblasti výroby firma výrazne zaostávala za konkurenčnou firmu Underwood. Až v roku 1920 sa podarilo firme Remington predstaviť prvý úspešný model prenášateľného písacieho stroja. Model Remington Portable 1920 bol výnimočný nielen svojím moderným dizajnom, ale aj praktickosťou a jednoduchým používaním. Firma Remington si vo výrobe prenášateľných písacích strojov udržala popredné a vplyvné postavenie i v niekoľkých nasledujúcich desaťročiach. Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch má vo svojej zbierke písací stroj značky Remington, model Butler Brothers, ktorý je zaraďovaný do kategórie písacích strojov Remington Portable. Rozmery písacieho stroja sú cca. 30 x 25 cm, jeho výška nepresahuje 8 cm. Tento model bol vyrábaný v rokoch 1932 až 1933. Je takmer zhodný z typom Remington Portable 2, ktorý bol vyrábaný v druhej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia. Model Butler Brothers sa vyrábal v niekoľkých farebných odtieňoch. Popri čiernej farbe, sa vyskytuje aj v modrej, červenej, červeno-bielej a zeleno–bielej farbe.

Predmet mesiaca 12/2007

Forma na oblátky

Predmetom mesiaca december v múzeu je forma na oblátky – železný nástroj v tvare roztváracích nožníc či klieští s okrúhlym ukončením (2 platne) a s dlhými ramenami. Slúži na formovanie a pečenie vianočných oblátok – tenkého vianočného pečiva z nekysnutého cesta. Vnútorná strana obidvoch platní je zdobená razeným dekórom náboženského charakteru. Ústredným motívom ľavej platne je kalich s oblátkou, na jedenej strane s hviezdou, na druhej s mesiačikom. Bočný motív tvorí kríž s tŕňovou korunou a iniciálou IHS a veľký kruh s písmenami IHS. Pod kalichom, v strede spodnej časti sa nachádza menší kruh tiež s iniciálou IHS (prvé 3 písmená Ježišovho mena, ale v ľudovom prostredí sa čítajú ako Jesus Hominum Salvator – Ježiš, spasiteľ ľudí). V hornej časti pravej platne je znázornená hviezdna obloha na vrchole s vianočnou hviezdou, pod ňou Máriine a Ježišove srdce s ratolesťami. Spodná časť pravej platne je značená datovaním: 1931 a iniciálkami pôvodného majiteľa: PI. Tento krásny, zdobený, značený a datovaný predmet sa dostal do múzea v roku 1970 z Dvorov nad Žitavou. Je to práca dnes už anonymného dvorského kováča, ktorý ju vyhotovil na objednávku dvorského gazdu Istvána Polenu v roku 1931. Najstaršie údaje o železných oblatkárňach vyrábaných kováčmi pochádzajú zo 16. storočia. Používali sa v kláštoroch, v mestských pekárňach, neskôr i u niektorých jednotlivcov v mestách i na dedinách. Začiatkom 20. storočia sa v našom regióne ešte považovali za zriedkavosť a vzácnosť – vo väčšine dedín sa nachádzal iba 1 kus takejto formy. Nakoľko oplátky boli neodmysliteľným jedlom štedrovečerného stola, organizovanie ich pečenia a zásobovania každej domácnosti patrili k dôležitým spoločenským udalostiam obdobia adventu. Pečenie oblátok pre celú dedinu bolo vo viacerých obciach úlohou učiteľa – kantora. Tieto oblátky po domoch roznášali deti – školáci v košíkoch, za čo dostávali drobné peniaze, jabĺčko a pre kantora naturálie. Novozámčania a Šuranci si vianočné oblátky kupovali na ringu – chudobnejší pre každého člena rodiny 1 kus. Komjatice a Černík zásobovala komjatická kantorka. V Bánova si formu na pečenie požičiavali od kováča (za 2 vajcia) a v tých zelezách upiekol toľko oblátok, koľko len chcel. V Andovciach v 20. rokoch 20. Storočia mali 2 – 3 železné formy, ktoré sa pred Vianocami požičiavali. V Kmeťove sa oblátky na Vianoce piekli u správcu panstva a po domoch ich roznášali pastierski chlapci – synovia pastierov. Vo Veľkej Mani ich piekli pastieri podľa veľkosti alebo zámožnosti jednotlivých rodín na pol misu alebo na celú misu. Misa v tomto prípade slúžila ako odmerka – v nej sa posielala pastierovi múka na výmenu za oblátky (plná alebo poloplná). Dávka na celú misu obsahovala 12 oblátok pre rodinu a 1 patržlenovú (so zelenou vňaťou) pre dobytok. Vianočné oblátky boli obľúbenou pochúťkou našich predkov. Pri štedrovečernej hostine sa podávala ako prvé jedlo. Konzumovala sa s cesnakom a medom – aby členovia rodiny boli v nasledujúcom roku k sebe sladkí a dobrí a aby ich zuby neboleli.

Predmet mesiaca 02/2008

Olovená plomba s tudorovskou ružou

V priebehu archeologického výskumu kostola zaniknutej stredovekej osady Nyárhíd v chotári Nových Zámkov bol objavený v roku 2001 jedinečný artefakt. Paradoxom je, že ho nenašli výskumníci, ale novozámockí žiaci, ktorí sa v rámci školskej exkurzie prišli pozrieť na výskum. Sivý, neforemný predmet zdobený rastlinným motívom na jednej strane spočiatku nepútal na seba pozornosť pracovníkov múzea. Po vyčistení a zakonzervovaní sme zistili, že do jeho povrchu je vyrazená detailne vypracovaná ruža a okolo okraja sa nachádza nápis. Funkciu predmetu sa však nepodarilo identifikovať. K jeho identifikácií zasa pomohla náhoda. O pár rokov neskôr sme v jednom odbornom časopise narazili na fotku totožného predmetu z Maďarska. Jednalo sa o olovenú plombu anglickej proveniencie na zaisťovanie prepravovaných tovarov.

Náš nález patrí do skupiny plômb s tudorovskou ružou a nápisom Guilelmus alamandete. Bol vyhotovený z dvoch tenkých olovených plechových kotúčov priemeru 33 milimetrov, ku ktorému sa pripájalo úzke dlhšie uško. Zadný diel plomby sa nezachoval. Okraj predného dielu je na jednom mieste poškodený. Predná strana plomby je zdobená v strede tudorovskou ružou. Okolo ruže sa nachádza nasledovný nápis: + QVILELLMUS + Q*Q ALMANDETEE + Q*Q (v slove Qvilellmus je písmeno E a posledné dve písmená L vyrazené opačne, podobne aj písmeno Q pred slovom Almandetee). Celý okraj predmetu je obrúbený vetvičkovitým motívom. Podobný motív zdobí aj pokrútené uško plomby. Zadná strana plomby je bez značenia.

Prvé olovené plomby slúžiace na zaisťovanie obalov rôznych tovarov pri ich suchozemskej alebo vodnej preprave sa začali používať od 14. stor. Využívali sa najmä v západnej Európe na označovanie balov látok, napr. súkna. V roku 1328 bol v Anglicku zavedený tzv. alnage system, čiže systém overovania látok prostredníctvom majstrovských značiek. Tento systém sa úradne používalo až do roku 1724, ale miestami sa dožívalo aj 19. stor.

Prednosťou plomb pred inou metódou značenia tovaru bol jednoduchý spôsob ich upevnenia na baly látok alebo vriec s inými výrobkami, pričom nedošlo k poškodeniu takto označeného tovaru. Nyárhídska plomba bola pripevnená na bal látky takým spôsobom, že oba kotúče sa len nasadili na seba a stlačili plombovacími kliešťami. Na základe plomb sa dalo ľahko identifikovať výrobcu, kupca či prepravcu. Boli akýmsi meradlom kvality ponúknutého tovaru.

Podľa anglických analógií olovená plomba z Nyárhídu slúžila na označenie balu súkna. Súkno patrilo medzi obľúbené obchodné artikle stredoveku i novoveku. Zo súkna sa vyrábali aj vojenské rovnošaty, preto v druhej polovici 16. stor. a najmä v 17. storočí, v čase tureckých vojen dopyt po tomto tovare musel ešte viac narásť. Výskyt plomb s anglickým znakom a tudorovskou ružou sú dokladom prenikania anglických obchodníkov so súknom na nemecké, rakúske, uhorské a ruské trhy. Podľa názoru L. Huszára veľká koncentrácia nálezov tejto skupiny plomb v uhorských vojenských pevnostiach je dôkazom toho, že posádky týchto pevností dostávali namiesto pravidelného žoldu baly anglického súkna.

Nález plomby objavenej pri Nyárhíde môžeme datovať priebežne do poslednej tretiny 16. stor. a do prvej tretiny 17. stor. Jej výskyt na území zaniknutej dediny Nyárhíd nie je náhodný. Nyárhíd ležal vedľa brodu cez rieku Nitra, kadiaľ viedla dôležitá obchodná cesta „Magna Via“ smerujúca z Budína do Prahy.

Unikátnosť nálezu plomby potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zo Slovenska je známy iba jeden podobný exemplár zo Strečna.

Predmet mesiaca 03/2008

Klobúky minulého storočia

Počiatky klobúkov siahajú hlboko do minulosti. Už v období staroveku (v starovekom Grécku, v starovekom Ríme ale aj Egypte) patrili klobúky medzi obľúbené pokrývky hlavy, často symbolizovali i spoločenské postavenie svojho majiteľa. V starovekom Ríme bol klobúk symbolom slobody, aj preto bolo zvykom pri oslobodení otroka darovať mu klobúk.

Najstaršie klobúky sa vyrábali z prírodných materiálov napr. slamy, plsti, kože, palmových listov. Veľkosť, tvar, strih a materiál klobúkov sa v priebehu storočí menil v závislosti od doby, módy a ich prvoradej funkcie. V období neskorého stredoveku boli v móde aj klobúky, ktoré sa vzhľadom na ich rozmery a tvary často ani nedali poriadne nosiť. Vysoké klobúky kužeľovitého tvaru prekryté závojom, ktoré sa nazývali „hennin“ mohli presahovať aj výšku jedného metra. V období novoveku sa rozmery klobúkov postupne zmenšovali až do takej miery, že v 17.-18. storočí sa klobúky dám neraz podobali skôr na ozdoby ich prehnaných účesov. Až v 19. storočí sa znovu dostávajú do módy aj veľké a bohato zdobené klobúky.

Medzi najznámejšie typy panských klobúkov patrí cilinder, ktorý bol prvý krát vyrobený v roku 1797 anglickým klobúčnikom Johnom Hetheringtonom. Na vtedajšiu dobu prevratná módna novinka spôsobila, že keď sa v ňom vynálezca prvý krát objavil na verejnosti vyvolal verejné pohoršenie. „Podľa dobového svedectva v novinách, okoloidúci pri pohľade na klobúk začali panikáriť. Niekoľko dám omdlelo, deti kričali, psy brechali a mladý poslíček si zlomil ruku pritom ako ho prevalcoval dav. Hetherington bol predvedený pred súd kvôli tomu, že na hlave mal "vysokú konštrukciu, ktorej žiarivé odlesky mali vystrašiť plachých a skromných ľudí." Samozrejme, že to bolo veľa kriku pre nič.“ [1]

Od druhej polovice 19. storočia sa stávajú modernými pinče (angl. bowler hat) – tvrdé panské klobúky s okrúhlym zvrškom a klobúky z mäkkého filcového materiálu. Pinč prvý krát navrhli londýnski klobučníci James a George Lockovci v roku 1850.

V dvadsiatom storočí sa klobúky začínajú vytrácať z hláv pánov. Bohato zdobené dámske klobúky 19. storočia v 20. storočí vystriedali klobúky menších rozmerov, jednoducho zdobené avšak v každom prípade veľmi elegantné.

Múzeum Jána Thaina ako predmet mesiaca marec predstavuje návštevníkom panský klobúk anglickej výroby – pinč z prvej polovice 20. storočia a dva dámske klobúky z druhej polovice 20. storočia. Jeden z dámskych klobúkov bol vyrobený známym podnikom na výrobu klobúkov TONAK. Korene firmy Tonak siahajú do 18. storočia, keď bol do cechu klobučníkov, ktorý pôsobil v Novom Jičíně už od polovice 17. storočia prijatý Jan Nepomuk Hückel. Ten v roku 1799 založil manufaktúru na výrobu klobúkov, ktorej výrobky sa stali čoskoro známymi nielen v Habsburskej monarchii, ale i v zahraničí. Popredné miesto vo výrobe klobúkov si firma založená Jánom Hückelom udržala i v 20. storočí a výrobky od firmy Tonak si je možné zakúpiť i dnes.

Predmet mesiaca 04/2008

Z príručky apatiekara

Zbierka regionálnej knižnice Múzea Jána Thaina obsahuje mnoho zaujímavých avšak verejnosti menej známych nepublikovaných publikácií z obdobia od novoveku až po 20. storočie. Zvláštnu časť tvoria rukopisy, medzi ktorými nachádzame unikátne dielo od chirurga Davida Ferdinanda Caesara, pochádzajúceho z bavorského mesta Bad Neustadt an der Saale. Ide o univerzálnu lekársku príručku z roku 1752, písanú železodubienkovým atramentom, v švabachu tak, že jednotlivé ingrediencie liečiv sú napísané univerzálnym jazykom, latinčinou. Recepty na ich zhotovenie sú zoradené v abecednom poradí, čo predpokladá, že kniha je výsledkom viacročnej práce a v praxi osvedčených lekárskych skúseností. Kožená väzba je značne poškodená a listy papiera napadnuté plesňou, čo akútne vyžaduje dôkladné ošetrenie a reštaurovanie. Na 345 stranách príručky sa nachádza vyše 700 receptov na výrobu liečiv takmer na všetky oblasti ľudskej patológie. Nájdeme tu prášky proti horúčke, balzamy na žalúdočné problémy, vody na kloktanie, kúpeľ nôh, preháňadlá, liečivé vína, očné kvapky či ústne vody a mnohé iné. Čo sa týka zloženia liekov, použité sú chemické prvky v kombinácii s prírodnými liečivami a v niektorých prípadoch sa stretávame aj s modlitbami a požehnaniami na umocnenie liečivých účinkov.

Zvláštnou časťou rukopisu sú značky zoradené podľa abecedného poradia, ktoré predstavujú akési vlastné skratky k jednotlivým ingredienciám a časovým úsekom prípravy liečiv.

Svoje dielo D. F. Caesar uzavrel slovom Amen.

Predmet mesiaca 05/2008

Fotoaparát Voigtländer Bessa

Fotoaparát, opticko-mechanické zariadenie slúžiace na vytváranie fotografií pomocou svetla má bohatú históriu. Základným predpokladom pre vznik fotoaparátu bolo objavenie tzv. camery obscury, čiže tmavej komory. Už čínsky filozof Mo-Ti (v 5. st. p.n.l) a Aristoteles (v 4. st. p.n.l.) si všimli, že svetlo prechádzajúce úzkou štrbinkou steny vytvára v tmavej miestnosti rozmazaný obraz okolia. Ako prvý však tento jav opísal a vysvetlil Leonardo Da Vinci v roku 1490.

Uzavretá, svetlotesná komora s otvorom so šošovkami (objektív) sa stala základom fotoaparátu. Prvoradou úlohou fotoaparátu je zaznamenať obraz, ktorý vznikne po vniknutí svetla do tmavej komory na svetlo-citlivú záznamovú vrstvu. Po objavení citlivosti zlúčenín striebra na svetlo nedal na seba dlho čakať ani prvý jednoduchý fotoaparát, ktorý skonštruoval Joseph Nicéphore Niépce v roku 1816, avšak prvú stálejšiu fotografiu sa mu podarilo vytvoriť až v roku 1826. V spolupráci s Luisom Daquerreom objavil v nasledujúcom období, v roku 1835 spôsob, akým obraz zachytený na postriebrenej platničke vyvolať. Fotografovanie a zhotovovanie fotografií bolo však v tomto období ešte len v počiatočnej fáze a bolo stále nedokonalé.

K zdokonaleniu fotografovania prispel i rodák zo Spišskej Belej, Jozef Maximilián Petzval – fyzik a matematik, ktorý vytvoril portrétový objektív a tým zdokonalil zhotovovanie obrazového záznamu a podstatne skrátil dobu expozície. Tento objektív od roku 1841 úspešne vyrábala i firma Voigtländer. V druhej polovici 19. storočia sa uskutočnili pre rozvoj fotografovania ďalšie dôležité objavy. V 80-tych rokoch objavený elastický celuloidový materiál sa začal používať ako podklad pre materiál citlivý na svetlo a v priebehu niekoľkých rokov firma Estman Kodak uviedla na trh i celuloidový film. I keď prvé experimenty s farebnou fotografiou sa uskutočnili už v druhej polovici 19. storočia, výrazný prelom nastal až po druhej svetovej vojne, kedy sa na trh dostáva prvý farebný film od firmy Kodak.

Revolúciu vo výrobe fotoaparátov priniesli medzivojnové roky, kedy sa výrobcovia začali sústreďovať na výrobu fotoaparátov i pre širšie vrstvy. Miniaturizácia, dokonalejšie a ľahšie ovládanie, kvalitnejšia optika a citlivejšie fotografické filmy sa stali základným predpokladom pre ich rozšírenie.

Fotoaparát Voigtländer Bessa, ktorý sa nachádza v zbierkovom fonde Múzea Jána Thaina v Nových Zámkov bol vyrobený nemeckou firmou Voigtländer. Spomínaný model bol uvedený na trh v roku 1930.

Firma Voigtländer založená v roku 1756, ktorá sa pôvodne venovala výrobe optických prístrojov patrí medzi prvé firmy, ktoré sa venovali výrobe fotoaparátov. V roku 1849 uviedla ako prvá na trh fotoaparát s kovovou konštrukciou. Podobne, ako iné fotografické firmy, po prvej svetovej vojne preorientovala svoju výrobu pre potreby širšieho trhu. Práve model Voigtländer Bessa, ktorý v týchto dňoch vystavujeme v múzeu, sa stal prvým modelom, ktorý sa vyrábal pre široký okruh používateľov.

Predmet mesiaca 06/2008

Prenosná piecka – pyraunos

V 70. rokoch minulého storočia sa dostal do zbierok vtedajšieho múzea zaujímavý artefakt. Bola to prenosná piecka – pyraunos z Kamenína-Várhegyu. V odborných kruhoch sa pod názvom prenosná piecka – pyraunos rozumie keramický predmet, ktorý je buď pevne spojený s varnou nádobou alebo je prispôsobený na to, aby sa naň varná nádoba dala položiť. Prenosné piecky v Karpatskej kotline na rozdiel od podobných tvarov keramiky vyskytujúcich sa v južnej a juhovýchodnej Európe slúžili výlučne na varenie. Boli odľahčené a ľahko sa dali prenášať. Oheň sa v nich rozkladal v spodnej časti a  horná varná nádoba slúžila na prípravu jedál.

Z typologického hľadiska sa delia na piecky so zabudovanou nádobou a na piecky s roštom. Kým prvý typ bol rozšírený prevažne v Karpatskej kotline, v juhovýchodnej Európe a v Anatólii, druhý typ prevládal medzi kuchynským riadom na Apeninskom polostrove a v Karpatskej kotline.

Náš nález patrí k prenosným pieckam so zabudovanou nádobou. Z celej piecky sa zachovala iba zadná strana plášťa s oblúkovitým vetracím otvorom v spodnej časti a s náznakom dvoch zvislých komínových otvorov pri jej hornom odlomenom okraji. Plášť je z väčšej časti rekonštruovaný a na vonkajšej strane možno vidieť stopy po ohni.

Typ prenosnej piecky, ku ktorému je zaradený náš zbierkový predmet sa skladal z hlbšej, spravidla hrncovitej nádoby, ktorá bola zapustená do valcovitého, súdkovitého alebo zvonovitého plášťa. Na jej prednej strane bol umiestnený rozlične modelovaný vykurovací otvor s oblúkovitým alebo kvadratickým, zdobeným portálom. Na odvod dymu a vetranie slúžili dva alebo tri otvory na prednej a zadnej strane plášťa, usporiadané v jednom, prípadne v dvoch radoch. V dolnej časti zadnej steny plášťa býva oproti vykurovaciemu otvoru menší oblúkovitý alebo okrúhly vetrací otvor. Štyri zvislé, pravidelne rozmiestnené komínové otvory pri spoji plášťa s nádobou boli taktiež určené na vetranie a odvod dymu. Na uchopenie slúžili dva jazykovité výčnelky po stranách plášťa. Vyskytujú sa aj varianty piecok s dvoma uchami. Plášť prenosnej piecky bol upravený tak, aby zabezpečoval dobrý ťah, ale zároveň aj ochranu ohňa.

Prenosné piecky boli rozšírené najmä v staršej dobe bronzovej ale používali sa aj v dobe železnej. Našli sa prevažne na sídliskách, ale v menšom počte sa vyskytli aj medzi hrobovým inventárom. Ich výskyt možno datovať prevažne do obdobia maďarovskej a severopanónskej kultúry. Z územia okresu sú známe aj ďalšie náleziská s výskytom tohto špeciálneho druhu keramiky, napr. Malé Kosihy-Törökdomb, Malé Kosihy-Papföld, Malá nad Hronom, Maňa-Gedra, Štúrovo-Obid, Šurany, časť Nitriansky Hrádok-Zámeček.

Predmet mesiaca 07/2008

Elektrický vláčik značky Gewis

O modeloch vlakov a vláčikov snívajú deti, ale i dospelí už vyše sto rokov. Prvé modely vlakov a miniatúrnych vláčikov vznikali v 19. storočí, čiže v období kedy sa železničná doprava začala rozvíjať a stala sa dôležitým dopravným a prepravným prostriedkom.

Modely vlakov a detské vláčiky dodnes patria medzi najrozšírenejšie a najobľúbenejšie hračky. Prvé vláčiky sa vyrábali z dreva (často boli vyrezávané doma), boli veľmi jednoduché a do pohybu sa uvádzali ťahaním za pripevnený špagát. Čoskoro, ešte v 19. storočí sa výrobe vláčikov začali venovať aj hračkárske firmy, ktoré zhotovovali vláčiky z plechu a liatiny. Kov umožňoval lepšie znázornenie jednotlivých detailov, preto tieto vláčiky vyzerali omnoho realistickejšie. V druhej polovici 19. storočia sa stretávame už aj s vláčikmi, ktoré sa pohybovali po koľajniciach. Lokomotívy týchto boli poháňané parou, alebo pracovali na rovnakom princípe, ako hodiny – čiže sa naťahovali. Niektoré vláčiky z tohto obdobia dokonca i hvízdali či vypúšťali paru. Koncom 19. storočia modely vlakov a vláčiky pre deti vyrábalo už niekoľko firiem nielen v Európe, ale aj v Amerike. Keďže každá z týchto firiem vyrábala modely v rôznych mierkach, prijatie štandardných mierok v roku 1891, ktoré používala nemecká firma Märklin, znamenalo významný krok vo vývoji vláčikov a modelov.

Prvé elektrické vláčiky sa objavili na prelome 19. a 20. storočia. Keďže elektrifikácia jednotlivých domácností v tomto období ešte nebola všeobecne rozšírená, tieto vláčiky boli poháňané na batériu. Elektrické vláčiky si čoskoro získali veľkú popularitu a postupom času sa ich prevedenie zdokonaľovalo – pribudlo osvetlenie, hvízdanie, vypúšťanie pary, zmena smeru, pripájanie a odpájanie vagónov, nakladanie a vykladanie vagónov a pod. Výrobou vláčikov sa zaoberalo čoraz viac firiem, medzi najznámejšie patrili nemecké, anglické a americké firmy. Kovové, precízne a do detailov vyhotovené elektrické vláčiky boli veľmi drahé a široké vrstvy obyvateľstva si ich nemohli dovoliť kúpiť. Preto hlavne od polovice 20. storočia výrobcovia začínajú orientovať svoju výrobu aj na menej zámožné vrstvy. Pri výrobe sa vo väčšej miere začínajú využívať lacnejšie materiály, najmä plasty a prevedenie jednotlivých modelov bolo jednoduchšie.

Elektrický vláčik, ktorý vystavujeme v múzeu vyrobila firma Gewis. Firma Gewis bola založená v roku 1890 v Jablonci nad Nisou (dnešná Česká republika) a venovala sa výrobe módnej bižutérie. V priebehu 20. storočia sa jej výroba rozšírila aj na technické predmety,  predmety z plastu a z termoplastických hmôt. Firma Gewis v období pred II. svetovou vojnou vyrábala jednotlivé diely elektrických vláčikov pre nemeckú hračkársku firmu Trix. Po vojne sa však situácia zmenila a firma Gewis už nedodávala diely pre firmu Trix. Formy a náradie na výrobu však zostali v Jablonci nad Nisou a začiatkom 50-tych rokov sa tieto využívali pri výrobe elektrických vláčikov. Elektrické vláčiky firmy Gewis sa preto nápadne podobali na predvojnovú výrobu nemeckej firmy Trix.

Predmet mesiaca 08/2008

Predmet mesiaca august – Bronzová sekera s tuľajkou

V archeologickej zbierke Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch sa nachádza množstvo zaujímavých zbierkových predmetov. Z nich sme vybrali na tento mesiac bronzovú sekeru. V písomných záznamoch múzea figuruje ako predmet pochádzajúci z neznámej lokality. Do múzea sa táto bronzová sekera dostala v 70. rokoch minulého storočia z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre (AÚ SAV). V tých rokoch boli z AÚ SAV Nitra do nášho múzea predeponované prevažne archeologické nálezy z územia okresu Nové Zámky, preto predpokladáme že aj táto bronzová sekera bola objavená niekde na území novozámockého regiónu.

Uvedená bronzová sekera patrí k typu bronzových sekier s tuľajkou a uškom. Predmet je zachovaný v dobrom stave, hoci chýba jeho dolná tretina s ostrím. Známky opotrebovania možno vidieť na hornom okraji tuľajky. Sekera má rovnú tuľajku a jej okraj je prstencovite zosilnený. Malé postranné pásikové uško sekery je umiestnené pod jej okrajom a kŕčok je zdobený na oboch stranách plastickou výzdobou.

Výzdoba pozostáva z troch do seba zasunutých trojuholníkov s hrotom nadol. Vo vnútri posledného trojuholníka sú rozmiestnené do tvaru trojuholníka tri plastické bodky. Na oboch stranách tela sekery možno vidieť zvislé, smerom ku stredovej osi mierne prehnuté jemné lišty. Pod uškom je vodorovne vyvŕtaný otvor, ktorý pokračuje na opačnej strane sekery. Tieto otvory mohli slúžiť na lepšie pripevnenie dreveného poriska k tuľajke sekery za pomoci bronzových nitov. Povrch sekery pokrýva jemná tmavozelená patina. Rozmery: v. 7,8 cm, vnútorný O tuľajky 4 x 3,1 cm.

Bronzové sekery s tuľajkou patria medzi časté nálezy na sídliskách mladšej a neskorej doby bronzovej. Môžeme ich zaradiť medzi pracovné nástroje. Používali ich na rúbanie stromov a na opracovávanie dreva. Pravekí kovolejári ich vyrábali odlievaním

Predmet mesiaca 09/2008

Zapaľovače značky IMCO

V živote človeka existuje mnoho drobných predmetov a vecí, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú jeho život a každodenne mu v živote pomáhajú. Keby sme vymenovali objavy a vynálezy, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili život ľudstva, určite by sme nezabudli na oheň, schopnosť využívať ho a rozkladať. Rozkladanie ohňa nebolo vždy tak jednoduché a v dejinách ľudstva sa vyvíjalo. Spočiatku sa oheň zakladal šúchaním dvoch suchých vetvičiek a nes-kôr pomocou kamenného kresadla a práchna. Kamenné kresadlo po vynáj-dení kovov nahradilo kovové kresadlo. Zakladanie ohňa pomocou kovového kresadla sa využívalo ešte aj v 19. storočí. Zápalky a zapaľovače, ktoré sa nám dnes zdajú ako najjednoduchšie vynálezy však boli objavené len pred niekoľkými storočiami. Prvé zápalky (drievka, ktoré sa namáčali do taveniny síry a bieleho fosfora) sa objavili približne v polovici 18. storočia. Až prvá polovica 19. storočia priniesla zdokonalenie zápaliek a ich hromadnú výrobu.

Prvé jednoduché zapaľovače sa objavili už v 16. storočí. Využívali pušný prach, ktorý sa zapaľoval podobným spôsobom ako pri pištoliach a delách. Boli však nespoľahlivé a nepraktické (narobili veľký hluk a dym). Prvý moderný zapaľovač (tzv. Döbereinerovu lampu) skonštruoval chemik a učiteľ na Univerzite v Jene Johann Wolfgang Döbereiner v roku 1823. Tento zapaľovač využíval vodík, ktorý je po z miešaní sa so vzduchom výbušný. Začiatkom 20. storočia sa začínajú rozvíjať i benzínové zapaľovače. Benzínové zapaľovače sú spravidla kovové, skladajú sa z nádobky na horľavinu a mechanizmu na vytvorenie iskry. Nádobka na horľavinu je spravidla vyplnená poréznym materiálom (vata, papier, tkanina a iné.), do ktorej je zavedený knôt. Iskru, potrebnú k zapáleniu knôtu spravidla vytvára kresadlo, ktoré pozostáva z kresacieho kamienka a kolieska s ryhami. Mechanickým pohybom - trením kolieska o kamienok - sa vytvorí iskra, ktorá dopadne na horľavinou nasiaknutý knôt a vytvorí sa plameň.

Zapaľovače, ktoré Vám predstavuje Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch boli vyrobené v rakúskom podniku IMCO, ktorý sa špecializoval na výrobu zapaľovačov a kovových predmetov. Firma IMCO bola založená vo Viedni v roku 1907 pod názvom Julius Meister & Co Knopffabrik. Firma sa už po prvej svetovej vojne začala orientovať výlučne na výrobu zapaľovačov. Pri výrobe benzínových zapaľovačov boli v tej dobe (tesne po I. svetovej vojne) dôležitým surovinovým zdrojom použité nábojnice. Firma IMCO, ktorá sa dodnes venuje výrobe zapaľovačov je považovaná za priekopníka vo výrobe a vývoji zapaľovačov.

Vystavované zapaľovače patria do kategórie benzínových zapaľovačov. Pochádzajú z 40-50-tych rokov 20. storočia. Sú vyhotovené z kovu striebornej farby a sú zdobené geometrickým motívom. Na ich spodnej časti sa nachádza nápis: IMCO – TRIPLEX; PATENT MADE IN AUSTRIA, JUNIOR 6600.

Predmet mesiaca 10/2008

Predmet mesiaca október – Modlitebníky

Časť historického knižného fondu regionálnej knižnice Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch tvorí liturgická a duchovná literatúra. Tieto, laickým veriacim neprístupné knihy, boli písané liturgickým jazykom Rímskej Cirkvi, latinčinou. Zaraďujeme sem rímske misály, lekcionáre, kyriále, či modlitebníky používané pri rôznych príležitostiach. Pre laikov sa vydávala literatúra v „zrozumiteľnom“, najčastejšie materinskom jazyku. V našom regióne sa nachádzajú tlače písané v maďarskom, nemeckom a u evanjelikov v českom jazyku a pod vplyvom A. Bernoláka v jazyku slovenskom. K takto dostupnej duchovnej literatúre môžeme zaradiť Sväté Písmo, modlitebníky i spevníky, vyhotovené v rôznych veľkostiach a väzbách. Pre náročnejších či solventnejších veriacich boli zhotovené väzby z rôznorodého materiálu.

Modlitebné knihy, ktoré tento mesiac predstavujeme, patria do tzv. vzácnych tlačí.

Cithara et phiala sanctorum

Známy spevník Evanjelickej cirkvi (prvýkrát vydaný v r. 1636) je dielom farára Juraja Tranovského. Toto kompaktné dielo vyrastá zo živého organizmu cirkvi, jej dejín, tradície a hymnologického vývoja. Cithara obsahuje tri základné pramene piesní: moravské dedičstvo pochádzajúce z husitského obdobia, nemecký prameň vo svojej klasickej forme Lutherovej reformácie a pra-meň samotného autora. Slovenský prameň sa v pôvodnom diele nenachádza. Cithara nie je len spevník. Je to dogmatika, etika a katechetika pre laikov. Vo väčšine slovenských evanjelických zborov sa používal až do roku 1992.

Vystavovanú knihu zaraďujeme medzi nové vydania, pretože vyšla v roku 1896 v Senici v kníhtlačiarni Jána Beža. Oproti pôvodným 412 toto vydanie obsahuje až 1040 duchovných piesní. Kniha je napísaná v „kralickej češtine“. Tmavofialová zamatová väzba s perleťovou výzdobou prezrádza, že jej majiteľom bola dáma.  Na zamatovom podklade titulnej strany sa nachádza ornamentálna výzdoba. Pozostáva z tepaných kovových rastlinných ornamentov (listy a kvietky) a tepaného kalicha - symbolu Večere Pánovej. Na elegancii knihy pridáva veľký, perleťovými listami vyložený ornament, umiestnený na pravej strane. Kniha sa uzatvára dvomi ozdobnými prackami.

Jesus meine Freude (Ježiš moja radosť )

Autorom nemeckej katolíckej modlitebnej a náboženskej knihy je profesor F. C. Herda. Vyšla vo vydavateľstve Franza Grottendieksa vo Viedni. Rok vydania žiaľ nepoznáme. Kniha je rozdelená do 7 kapitol, ktoré obsahujú všetko, čo veriaci katolík potrebuje k svojmu duchovnému životu. Jej majiteľkou bola vdova, ktorá sa často modlila modlitbu vdov. Rovnako bola aj veľkou ctiteľkou Panny Márie a svätého Jozefa, patróna dobrej smrti. Prezrádzajú nám to zažltnuté, značne opotrebované strany, ako dôsledok častého používania. Rovnako ako pri predošlej publikácii, aj tu nás zaujme jedinečná väzba knihy. Ide o techniku našívania drobných korálikov na papierovú podložku, ktorá je vsadená do koženého rámu knihy. Na titulnej strane je takto vytvorený motív kríža, ovenčený girlandou z pestrofarebných kvetov. V jej rohoch sú vyšité modrofialové kvietky - fialky, s ktorými sa stretáme aj na zadnej strane väzby. Tu je rovnakou technikou našitý ozdobný monogram A. L., pravdepodobne iniciály mena jej majiteľky. Kniha sa uzatvára kovovou ozdobnou prackou.

Predmet mesiaca 11/2008

Svadobná zmluva

Mesiac november je časom nového vína a vďaka tomu i časom veselíc a sobášov. Aj kvôli tomu sme ako predmet mesiaca na november vybrali svadobnú zmluvu.

Svadba je (bola i zostane) významnou udalosťou v živote človeka, rodiny i spoločnosti, ktorú predchádzali dlhoročné prípravy. Výbavu pre nevestu chystali už od jej detstva – priadli, tkali, šili a vyšívali ju. Výbava pozostávala z posteľnej bielizne (periny, vankúše, plachty a návliečky), z tkanín (obrusy, uteráky, utierky a obrúsky na chleba), zo šatstva (hlavne zo staršieho, ale keď „na to mali“, tak i z nového spodného a vrchného) a z niektorých kusov nábytku (tulipánová truhlica, neskôr „šublótka“, „kasňa“, prípadne posteľ).

Na začiatku 19. storočia z rodičovského majetku dievčatá nedostávali podiel – ani z nehnuteľností, ani z hospodárstva. Dom, pôdu a hospodárske vybavenie po smrti rodičov dedili synovia. Dievča z rodičovského gazdovstva pri vydaji dostalo iba veno – zvyčajne to bolo jedno teľa, jedna krava, prípadne jeden vôl.

Do manželstva teda nevesta od rodičov dostala veno a výbavu. V prípade, že sa dievča vydávalo za vdovca – aby sa voči jeho deťom z predchádzajúceho manželstva z majetkového hľadiska zabezpečila – od svojho nastávajúceho na prípad jeho úmrtia žiadalo „móring“ (zvyčajne prepísanie niekoľko jutár pôdy alebo časti domu na jej meno).

V našom regióne takéto spisy o „móringu“ alebo svadobné zmluvy boli zriedkavosťou, o to bola naša radosť väčšia, keď sa v roku 2006 do zbierky nášho múzea dostal jeden takýto dokument.

Táto svadobná zmluva sa uzatvárala deň pred svadbou, 15. decembra 1919 v Nových Zámkoch „plne v mene Svätej Trojice“. Ženích bol 36 ročný vdovec s tromi deťmi a nevesta 23 ročná slobodná dievčina. Zmluvné podmienky zhrnuli do dvoch bodov. V prvom bode sa ženích zaviazal, že v prípade, keď „ho pán Boh povolá skôr“ a umrie bez potomkov (spoločných), zanechá svojej milovanej neveste 5 000 korún a svoj svadobný odev.

Druhý bod je skôr symbolický. V prípade, že by pán Boh privolal k sebe skôr nevestu ako jej snúbenca, zanecháva mu bielizeň na jednu posteľ a svoje svadobné šaty.

To, že manželská zmluva sa spísala na základe vzájomnej dohody, snúbenci a dvaja svedkovia potvrdili vlastnoručným podpisom.

Táto úhľadne a pekným rukopisom napísaná svadobná zmluva nám poskytuje možnosť nahliadnuť do zvláštneho momentu života našich predkov. Do takej doby, keď sa hodnotový rebríček veľmi odchyľoval od dnešného a strach žien o svoju budúcnosť kvôli ich podriadenému postaveniu v rodine a spoločnosti bol veru oprávnený. Tento dokument je pekným a milým príkladom starostlivej lásky.

Házassági szerződés

November az új bor és részben ennek köszönhetően a vígság, a lakodalmak ideje. Ezért november hónap műtárgyául egy házassági szerződést választottunk.

A lakodalom az emberi élet, a család és a tágabb közösség nagy eseménye (volt és marad), amit hosszú–hosszú előkészületek előztek meg. A menyasszony hozományát -„stafírungját” már kislány korától készítgették – fonták, szőtték, varrták és hímezték. A hozomány ágyneműből (dunyha, párna, lepedő és ágyhuzat), szőttesekből (abrosz, törülköző, konyha- és kenyérruha), ruhaneműből (főleg a régi, de ha a „mód” engedte új alsó- és felsőruha is) és némely bútordarabból (tulipános láda, később sublót vagy „kasznyi”, esetleg ágy) állt.

A szülői vagyonból – az ingatlanból és a gazdaságból a lányok a 19. század elején még nem részesültek, a házat, a földeket, a gazdasági felszerelést a szülők halála után a fiak örökölték. A lány jussa legfeljebb egy borjú, tehén, vagy ökör volt, amit házasságkötéskor megkapott.

A menyasszony tehát a házasságba, annak anyagi támogatására szüleitől stafírungot és jusst kapott. Ám ha özvegyemberhez készült kötni az életét – hogy a férj családjával és előző házasságából származó gyermekeivel szemben vagyoni helyzetét biztosítsa - jövendőbeli férjétől annak halála esetére móringot (általában pár hold föld, vagy házrész nevére való átíratása) kért.

Vidékünkön ritkaságszámba ment a móringlevél, vagy házassági szerződés. Annál nagyobb volt az örömünk, amikor 2006-ban múzeumunk gyűjteménye egy ilyen dokumentummal gyarapodott.

Ez a házassági szerződés a „teljes Szentháromság nevében” Érsekújvárott, 1919. december 15-én köttetett, egy nappal az esküvő előtt. A vőlegény 36 éves, háromgyerekes özvegy, a menyasszony 23 éves hajadon. A szerződés feltételeit két pontban foglalták össze. Az első pontban a vőlegény arra az esetre, ha „minden szaporodás vagy mag nélkül” szólítaná ki őt az Úr Isten az árnyékvilágból, felajánl az ő eljegyzett mátkájának, szeretett menyasszonyának 5 000 koronát és a vőlegényruháját.

A második pontba foglalt felajánlás inkább szimbolikus. A menyasszony halála esetére, „ha őt szólítaná ki előbb az Úr Isten az élők sorából, mint jegyesét”, vőlegényének egy ágyra való „tisztességes” ágyneműt és a menyasszonyi ruháját ajánlja fel.

Azt, hogy a házassági szerződés kölcsönös megegyezésen alapult, a jegyespár és két tanú aláírásával tanúsítja.

A mutatós külalakú, szép kézírással írott házassági szerződés elődeink életének egy különös mozzanatába enged betekinteni, olyan időbe, amikor az értékrend nagyon eltért a maitól és a jövőtől való szorongás az asszony kiszolgáltatott helyzete miatt nagyon is jogos volt. Ez a dokumentum a gondoskodó szeretet kedves, szép példája.

Predmet mesiaca 12/2008

Stojan na vianočný stromček

Vianočný stromček, neodmysliteľný symbol dnešných Vianoc, je v našej ľudovej kultúre pomerne novým prvkom. Zvyk stavania a zdobenia vianočného stromčeka sa šíril z nemeckých a rakúskych krajín a udomácnil sa v 2. polovici 19. storočia v mestskom prostredí – v meštianskych, remeselníckych a protestantských rodinách.

Prvé stromčeky boli malé – kupované alebo doma vyhotovené z vyvŕtaného kôrovia a nazbieraných či kradnutých smrekových halúzok. Ich výzdoba bola jednoduchá – ozdoby sa zhotovovali doma, z domácich zdrojov. Najčastejšou ozdobou boli orechy, kocky cukru či suchého chleba zabalené do pozlátka. Zdobili sa jabĺčkami, oblátkami, medovníkmi, pečivami, papierovými a sla-menými retiazkami, dokonca i strapcami hrozna. Na vrch stromčeka sa pripevnila „papundeklová“ hviezda obalená do pozlátka alebo anjel – symboly zvesti o narodení Jezuliatka.

V domoch s mešternicou alebo s drevenými hradami sa vianočný stromček pripevnil na hradu a visel nad stolom. Ústupom drevených hrád zo stropnej konštrukcie izieb sa menšie stromčeky dávali do pieskom naplnených hrncov na stôl, do rohu lavice, alebo do stojanov.

Prvé stojany na vianočné stromčeky v ľudovom prostredí sa objavili v 20. – 30. rokoch 20. storočia. Boli to väčšinou stojany zbité z dvoch latiek v tvare kríža, ktoré stromčekom zabezpečili potrebnú stabilitu. Ďalším druhom stojana na stromček bol klát v tvare zrezaného ihlana, v strede s vyvŕtanou dierou. Používal sa najmä v reformátskych – kalvínskych rodinách, ktoré symbol kríža považovali za príliš katolícke a preto ho vo svojich domácnostiach nepoužívali.

Predmetom mesiaca december v Múzeu Jána Thaina v Nových Zámkoch sa stali tieto dva druhy stojanov na vianočné stromčeky. Krížový stojan, vyhotovený z dvoch latiek čapovaním, pochádza z 30. rokov 20. storočia z Černíka. Je ľahký, má krátke ramená a v strede malú dieru, čo svedčí o tom, že slúžil na stavanie menších stromčekov. Druhý, klátový stojan, zvaný aj „kalvínsky“ je vyrezaný z jedného kusu tvrdého dreva, ktorý udržal i trochu väčší stromček. Pochádza z konca 20. rokov 20. storočia z Veľkých Loviec.

Karácsonyfaállvány

A karácsonyfa, a mai karácsony legismertebb szimbóluma, népi kultúránkban viszonylag új elem. A karácsonyfa-állítás és díszítés szokása német és osztrák területekről terjedt és vidékünkön csak a 19. század második felében, városi környezetben – polgári, iparos és protestáns családoknál honosodott meg. Adataink szerint Érsekújvár vidékén karácsonyfát először Naszvadon állítottak a 19. század végén. Érsekújvárott a 20. század elején még csak „úri heleken” volt, de a 20. század 10-es éveitől a karácsonyfa állítás szokása fokozatosan népi környezetben is elterjedt.

Az első karácsonyfák kicsik voltak. A fát vették, vagy kifurkált kukoricakóróból és fenyőágakból (amit erdőben gyűjtögettek, esetleg temetőből loptak) otthon készítették. Díszítésük egyszerű volt – a díszeket otthon, hazai alapanyagokból készítették. Leggyakoribb karácsonyfadísz az aranypapírba csomagolt dió, kockacukor, esetleg száraz kenyérdarabkák voltak. Díszítették almával, ostyával, mézeskaláccsal, szárazsüteménnyel, papír- és szalmalánccal, sőt szőlőfürtökkel is. A fa csúcsára arany-papírba csomagolt papundekli csillagot vagy angyalkát kötöttek – a kis Jézus születését hirdető szimbólumokat.

A mestergerendás és gerendás házakban a karácsonyfát az asztal fölé a gerendára akasztották. A gerendás födém lecserélése után a kisebb fákat homokkal megtömött fazékban az asztalra, a pad sarkába, vagy állványba helyezték.

Érsekújvár környékén az első karácsonyfaállványok a 20. század 20 – 30-as éveiben jelentek meg. Általában két lécből ütötték össze kereszt alakúra, ami a fácskának kellő stabilitást biztosított. A másik ismert és használt állványtípus a csonka gúla alakú, közepén kifúrt fatönk volt. Ezt a típust főként a református családok használták, akik a kereszt alakot, mint jelképet, túl „katolikusnak” tartották, ezért hajlékaikban nem használták.

December hónap műtárgya az érsekújvári Thain János Múzeumban ilyen két karácsonyfaállvány lett. A kereszt alakú állvány, amely két falécből csapolással készült, a 20. század 30-as éveiből származik Csornokról (Černík). Könnyű, szárai rövidek, ami arra enged következtetni, hogy kisméretű karácsonyfák állítására szolgált. A másik, a „kálvinista állványnak” is nevezett csonka gúla alakú fatönköt egy darabból faragták. Anyaga keményfa, amely valamivel nagyobb karácsonyfát is megtartott. A 20. század 20-as éveiből Nagylótról (Veľké Lovce) származik. Mindkettőt a családfő készítette szerettei számára.

Predmet mesiaca 02/2009

Sánky drevené z minulého storočia

Ak sa opýtate, čo je najstarším vynálezom človeka, všetci povedia, že koleso, ale ešte staršie od kolesa sú - sane! Drevené sane sú známe od 7. tisícročia pred naším letopočtom, medzi komunitami, ktoré žijú z lovu a rybolovu v severnej Európe, na okraji Arktídy, pretože v ľadovej krajine môže človek pohybovať ťažkým nákladom na saniach s pomerne malou námahou. It is possible that they use dogs to pull them, but the technological advance is valuable even without animal power.

V Európe sa sane ako dopravný prostriedok začali využívať hlavne v Škandinávii, v Alpách alebo v Krušných horách ako ťažné sane pre dopravu sena a dreva a pri menších formách dopravy. Postupne sa začali využívať aj na rekreačné účely, z toho vznikli alpské formy saní. V 18. storočí bolo populárne pridávať k saniam plachtu a kĺzať sa po ľade jazera. Na začiatku 20. storočia sa začali objavovať pokusy vytvorenie saní poháňaných motorom, pričom priekopníkom v tejto myšlienke bol ruský inžinier A. Kuzin. Jeho model z roku 1908 vybavený leteckým motorom a vrtuľou dosiahol rýchlosť až 70 km za hodinu.

Popularita sánkovania je taká veľká, že sa stalo jednou z disciplín zimných olympijských hier.

Na Slovensko sa sane rozšírili najpravdepodobnejšie z oblasti Álp. Odtiaľ ku nám prichádzali na pozvanie grófskej komory drevorubači, ktorí si okrem drevorubačského náradia doniesli aj sane, ktoré používali na zvážanie dreva. V slovenskom prostredí dostali takéto ťažné sánky meno „krnačky“, podľa slova „krnáč“, čo znamená krivé drevo. Dnes sa tieto sane na dopravu materiálu využívajú len ojedinelo, zato sú však vďačným predmetom folklórno-športových podujatí, tzv. krnačkových pretekov.

Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch získalo na konci roka 2008, takmer by sa dalo povedať, že pod vianočný stromček, drevené sane z 20. – 30. rokov minulého storočia, ktoré sťa jedinečný artefakt čias minulých predstavuje širšej verejnosti ako predmet mesiaca február. Nejde o sánky primárne určené na kĺzanie sa zo svahu, ale o takpovediac vychádzkové, na akých mohli rodičia, podobne ako pri kočíkoch, tlačiť svoje ratolesti. Spomínaný predmet môžete vzhliadnuť v expozičných priestoroch múzea do konca februára 2009.

Február hónap műtárgya

Faszánkó a múlt századból

Ha megkérdezik, mi az ember legrégebbi találmánya, mindenki azt mondja, hogy a kerék, de még régebbi a – szánkó! A faszánkót észak Európában és az  Északi-sark peremén - azoknál a társadalmaknál, amelyek vadászatból és halászatból éltek - időszámításunk előtti hetedik évezredtől ismerik. A  jeges vidéken az ember  szánkón nagy terhet kis erőfeszítés árán is mozgathatott.

A szánkót, mint közlekedési eszközt Európában, elsősorban Skandináviában, az Alpokban, és a Krušné hory-ban is teherhordó eszközként, a széna és a fa szállításához és a közlekedés kisebb formáinál kezdték használni. Később fokozatosan más célokra is kezdték használni, amiből az alpesi formájú szánkók jöttek létre. A 18. században népszerű volt a szánkókat vitorlával felszerelni és úgy siklani a jeges tavon. A 20. század elején motormeghajtású szán elkészítésével próbálkoztak, amely eszmék úttörője Kuzin A. orosz mérnök volt. Az 1908-ban készült, repülőmotorral és légcsavarral felszerelt modell a 70 km/ó sebességet is elérte.

A szánkózás manapság olyan közkedvelt, hogy a téli olimpia egyik sportágává vált.

Szlovákiába a szánkó valószínűleg az Alpok tájáról került. A grófi kamara meghívására favágók érkeztek hozzánk, akik favágószerszámokon kívül a fa szállítására szánkót is hoztak magukkal. A szlovák vidéken ezek a teherhordó szánkók a „krnačky” elnevezést kapták, a „krnáč” szóból kifolyólag, ami görbe fát jelent. Manapság ezt a szánkót áruszállításra csak elvétve használjak, viszont a folklór-sportrendezvények kedvelt számává vált.

Az érsekújvári Thain János Múzeum a 2008-as esztendő végén, úgyszólván a karácsonyfa alá egy, a múlt század 20.-30. éveiből származó faszánkót szerzett, amelyet a múlt idők párját ritkító artefaktumaként, mint a február hónap műtárgyát mutatjuk be a nagyközönségnek. Nem egy olyan szánkóról van itt szó, amelyet dombról való lecsúszásra használták volna a gyerekek, hanem egy úgymond sétaszánkóról, amelyen a szülők úgy tolták a gyermeküket, mint a gyerekkocsiban. Múzeumunk kiállítótermében az említett szánt február végéig tekintheti meg a kedves látogató.

Mgr. Pavol Rusnák

Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch

Predmet mesiaca 03/2009

Zdobený krčah s uškom

Za marcový predmet mesiaca sme vybrali bohato zdobený hlinený krčah s pásikovým uškom. Ide o typický tvar keramiky skupiny Bajč-Retz zo staršej doby medenej (eneolitu). Nález bol objavený v Bajči, okr. Komárno na polohe Tehelňa koncom 50. rokov minulého storočia. Do archeologickej zbierky múzea sa táto nádoba dostala presunom z AÚ SAV Nitra.

Nádoba je rekonštruovaná. Pôvodne mala čiernohnedú farbu, ktorú možno miestami veľmi ľahko odlíšiť od rekonštruovaného povrchu. Z mierne baňatého tela nádoby vychádza stredne vysoké kužeľovité hrdlo. Okraj je rovno zrezaný. Hrdlo krčahu preklenuje zdobené pásikové uško, ktoré prečnieva nad okrajom. Dno nádoby je rovné. Rozmery: výška 19 cm, O ústia 10 cm, O dna 8,5 cm. Keramika je vyhotovená v ruke.

Celý povrch krčahu je bohato zdobený geometrickými ornamentmi vyhotovenými technikou brázdeného vpichu. Jednotlivé výzdobné prvky boli vyplnené bielou inkrustáciou. Geometrické ornamenty na povrchu keramiky sú rozdelené do troch pásov, ktoré sú od seba oddelené viacnásobnými zväzkami vodorovných línií. Pod okrajom sa nachádza pás zvislých krátkych šikmých zárezov. Hrdlo nádoby je vyzdobené pásom striedajúcich sa trojuholníkov, ktoré sú od seba oddelené viacnásobnými zväzkami šikmých rýh. Plocha vo vnútri trojuholníkov sú vyplnené šikmým šrafovaním. Na pleciach a bruchu krčahu sú rozmiestnené tri, do polkruhu vyryté zväzky viacnásobných žliabkov, ktoré ohraničujú v strede vyleštenú kruhovú plôšku. Pozdĺž vnútorného okraja tejto plôšky sú koldokola vyryté krátke zárezy. Tieto tri dekoratívne motívy sú od seba oddelené ďalšími zväzkami viacnásobných rýh. Pri vyzdobovaní povrchu keramiky praveký umelec nezabudol ani na pásikové uško. Vyzdobil ho pásom rytých krátkych vodorovných zárezov. Tento ozdobný prvok pokračuje aj na dolnej časti krčahu pozdĺž vonkajšieho okraja zväzku viacnásobných zvislých žliabkov.

Keramika je datovaná do obdobia staršieho eneolitu, čiže medzi roky 4000-3600 pred Kr

Predmet mesiaca 04/2009

Pohrebný erb z roku 1851

Odhalenie pôvodu, identity a životnej cesty dôstojníka Christiana von Müllera je záležitosťou komplexného vedeckého bádania. Zatiaľ nevieme, kde žil, pôsobil, kde a za akých okolností zomrel hore spomenutý dôstojník, isté však je, že jeho pohrebný erb sa darom dostal do zbierok novozámockého múzea roku 1966.

Nemecký nápis pohrebného erbu nám prezrádza, že Christian von Müller bol nositeľom vysokej armádnej hodnosti major divízie a zomrel roku 1851 v 76. roku svojho života.

Pohrebné erby boli vyhotovené z príležitosti smútočného obradu na základe objednávky rodiny zosnulého šľachtica. Ich prvoradou úlohou bolo informovať príbuzenstvo a ozdobovať miesta smútočného obradu. Okrem toho, vo veľkom množstve vyhotovované pohrebné erby boli rozdávané medzi členmi smútočného sprievodu. Vyššie postavení ľudia alebo blízki zosnulého dostali väčší erb alebo erb namaľovaný na hodváb, nižšie postavení ľudia dostali menší, papierový erb. Len muži boli povolení niesť pohrebné erby v smútočnom sprievode. Tento zvyk pochádza zo stredoveku, keď sa pri pohrebe rytiera boli jeho zbraň i zástava prezentované v rámci manifestačného sprievodu. S týmto zvykom sa pri pohreboch rytierov pravidelne stretávame v Uhorsku ešte aj v 17. storočí, hoci zbrane boli postupne nahrádzané pohrebným erbom.

Symbolika ceremoniálu s nosením pohrebného erbu je obzvlášť zaujímavá. Pohrebný erb bol symbolom pozemského života a pozemskej slávy, ktorá sa skončila smrťou. Sviečky a fakle nosené spolu s erbmi symbolizovali večné svetlo aj Ježiša Krista, ktorý vlastnou smrťou priniesol ľudstvu vykúpenie. Sviečka rovnako poskytuje svetlo práve v procese svojho zániku. Týmto boli vedľa seba postavené dva aspekty smrti, koniec pozemského, a začiatok večného života.

Hlavnou funkciou pohrebných erbov bolo informovanie, oboznámenie verejnosti s úmrtím, preto sa môžu považovať za predchodcov dnešných smútočných oznamov. Ich text obsahoval meno, funkcie, vyznamenania, dátum narodenia a smrti zosnulého.

Používanie pohrebných erbov sa v 19. storočí značne rozšírilo. Vyhotovovali sa na papier aj na hodváb, kde sa samotný erb aj nápis nanášali temperou. Neskôr sa text aj tlačil. Ústredným motívom pohrebného erbu bol však erb zosnulého.

Dúfame, že sa nám tajomná osoba majora Müllera vďaka budúcemu výskumu postupne odhalí a čoskoro môžeme o ňom uverejniť nové poznatky. Zatiaľ nech nám na potešenie slúži tento nádherný erb, ktorý Vám vďaka reštaurácii roku 2006 môžeme prezentovať v pôvodnej kráse.

Mgr. Zuzana Császárová

Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch

Hónap műtárgya 2009/04

Halotti címer 1851- ből

Christian von Müller őrnagy származásának, identitásának és életútjának felderítése komplex tudományos kutatást igényel. Jelenleg nem tudjuk, hol élt, hol működött, hol és milyen körülmények között hunyt el a fent említett őrnagy, annyi azonban bizonyos, hogy halotti címerét 1966 – ban ajándékozták az érsekújvári múzeum gyűjteményébe.

A halotti címer német nyelvű szövege elárulja, hogy Christian von Müller magas katonai rangot – őrnagyi címet – viselt, és életének 76. évében 1851-ben hunyt el.

A halotti címerek a gyászszertartás alkalmából, a nemes családjának megrendelésére készültek. Elsődleges funkciójuk a rokonság tájékoztatása és a gyászszertartások színhelyeinek díszítése volt. Ezenkívül, a sokszor nagy számban készített címereket kiosztották a gyászmenet tagjai között. A nagyobb rangúak vagy az elhunythoz közel állók nagyobb méretű, vagy selyem címert kaptak, az alacsonyabb rangúak viszont kisebb méretű, vagy papírra festett címert vittek. A halotti címert csak férfiak vihették a gyászmenetben. A szokás a középkorra vezethető vissza, amikor a lovagi temetésen felvonultatták az elhunyt fegyvereit és zászlaját is. A szokással a 17. századi Magyarország vitézi temetéseinél még rendszeresen találkozunk, bár a fegyvereket egyre inkább a halotti címerek helyettesítették.

A címer szimbolikája felettébb érdekes. A halotti címer az evilági lét, az evilági dicsőség jelképe, amelynek a halál szabott határt. A címerekkel együtt hordozott fáklyák és gyertyák az örök világosságot és Krisztust jelképezték, aki meghalva hozta el az embereknek a megváltást, ahogy a gyertya is megsemmisülése során ad világosságot. A szimbólumok tehát a halál két aspektusát, a földi élet végét és az örök élet kezdetét helyezték egymás mellé.

A halotti címerek fő feladata a tájékozatatás volt, ennélfogva a  manapság használt gyászjelentések elődjeinek tekinthetők. A rajtuk levő szöveg tartalmazta az elhunyt teljes nevét, rangját, tisztségeit, kitüntetéseit, születési adatait.

A halotti címerek használata a 19. században egyre szélesebb körben terjedt el. Anyaguk selyem vagy papír, amelyre a címert és a feliratokat temperával festették. Később a szöveget nyomtatták is. A halotti címer központi motívumát azonban az elhunyt címere képezte.

Reméljük, hogy Müller őrnagy rejtélyes alakjára egy jövőbeni kutatás során fény derül és róla hamarosan új ismereteket közölhetünk. Addig leljük örömünket ebben a szép alkotásban, melyet  2006. évi restaurálásának köszönhetően eredeti pompájában mutathatunk be.

Mgr. Császár Zsuzsa

Thain János Múzeum Érsekújvár

Predmet mesiaca 05/2009

Fotoaparát Polaroid

Myšlienka vyhnúť sa zdĺhavému procesu vyvolávania fotografií a snaha vidieť plody fotografického úsilia okamžite priviedla vynálezcu Edwina Herberta Landa k vytvoreniu instantného fotoaparátu ktorý uzrel svetlo sveta 21. februára 1947. Dosiahol to vyvinutím špeciálnych chemických vrstiev pre filmy, ktoré po naexponovaní snímky zreagovali s chemickými zložkami v papieri. Vytiahnutá snímka sa ustálila na vzduchu v priebehu minúty v čiernobielu a v neskorších rokoch i farebnú fotografiu.

Landová firma Polaroid zameraná na výrobu optických systémov vznikla v roku 1932, ale jej skutočný rozmach začal až počas druhej svetovej vojny vďaka zákazkám pre armádu, ktoré pokračovali i v povojnovom období. Napriek širokej palete výrobkov od klasických filmov do fotoaparátov po slnečné okuliare sa jej najvýznamnejším výrobkom fotoaparát schopný snímky samočinne vyvolať, všeobecne známy pod pomenovaním „polaroid“.

Obrovský úspech týchto neforemných, no napriek tomu nesmierne príťažlivých fotoaparátov vyvolal snahu konkurencie o ich napodobnenie, ktorá vyvrcholila súdnym sporom s firmou Kodak. Polaroid súd vyhral, získal ako odškodné takmer miliardu dolárov a zdalo sa že jeho úspech nebude mať konca. Všetko však zvrátil nástup digitálnych technológií, ktoré umožňujú snímky nielen okamžite vidieť, ale priebežne ich aj upravovať a ľahko vytlačiť. Tento zvrat na trhu doviedol nakoniec v roku 2001 firmu Polaroid k bankrotu. Napriek tomu firma funguje dodnes.

Fotoaparát, ktorý majú návštevníci Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch vidieť ako predmet mesiaca máj je Polaroid Color Pack 88, ktorý bol vyrobený v Anglicku v rokoch 1971 – 1975. Ide o prekvapivo jednoduchý prístroj, fakticky miniatúrnu „čiernu komoru“, v ktorom dve 1,5 V tužkové baterky zabezpečovali elektrinu pre blesk, ktorý bol umiestnený ľavej strane prístroja, avšak na vystavenom fotoaparáte chýba, a rovnako tak pre vysunutie fotografie. Je pozoruhodným dokladom napredovania súčasných technológií, ktoré dokáže už v priebehu desaťročí a najnovšie aj rokov urobiť z prevratného a sľubného vynálezu múzejný exponát.

Predmet mesiaca 06/2009

Bronzový hrot šípu

Pri archeologickom výskume v roku 1957 sa dostal na povrch zo žiarového hrobu v Ondrochove mimoriadne cenný a z územia okresu Nové Zámky jedinečný nález. Bol to bronzový hrot šípu tzv. skýtskeho typu. Výnimočnosť artefaktu spočíva aj v zriedkavosti výskytu nálezov skýtskeho pôvodu na lokalitách nášho regiónu.

Bol odlievaný z bronzu a patrí medzi tzv. skýtske hroty šípov trojkrídelkovitého typu. Je bez tuľajky. Ostro zašpicatené trojice krídeliek sú na konci mierne poškodené. Povrch hrotu šípu je poškodený ohňom (pravdepodobne došlo k jeho poškodeniu pri horení tela na pohrebnej hranici). Horný koniec jeho hrotu je mierne zakrivený. Rozmery: dl. 2,3 cm, O 0,5 cm.

Uvedený typ hrotu šípu sa vyskytuje v severných oblastiach Karpatskej kotliny najmä v hroboch, ale aj na sídliskách vekerzugskej kultúry. Datujú sa prevažne do prvej polovice 6. stor. pred Kr., t. j. do obdobia staršej doby železnej. Ich rozšírenie postupne vytlačilo z používania typy hrotov s tuľajkou. Podobné hroty boli objavené na pohrebisku v Chotíne, ale i na hradisku v Molpíre pri Smoleniciach.

Prvé bronzové hroty šípov východného, tzv. skýtskeho typu sa objavili v Karpatskej kotline počas 7. – 6. stor. pred Kr. Podľa výsledkov najnovších výskumov časť z nich tvoria importy a ostatné pravdepodobne vyrobili podľa predlôh v domácich dielňach.

Výskyt pamiatok skýtskej kultúry v Karpatskej kotline sa dáva do súvislosti s vekerzugskou kultúrou, ktorá sa sformovala z domáceho halštatského podložia. V rámci tejto kultúry sa stretlo silnejšie domáce etnikum so skupinou dobyvateľov z východu – so Skýtmi. Výsledkom bol vznik osobitnej kultúry, v ktorej sa zmiešali domáce kultúrne prvky so skýtskymi.

Hlavnou zbraňou ľudu vekerzugskej kultúry bol obdobne ako u Skýtov luk a šíp. Skýti používali reflexné luky dlhé 80-100 cm. Ich plecia boli asymetrické. Mohli byť celodrevené alebo vyrobené kombináciou dreva, šliah a rohu

Hroty šípov boli vyrobené z kosti a bronzu a nastokávali sa na ratište z brezového, jaseňového alebo topoľového dreva. Konce šípov boli opatrené perami dravých vtákov.

Skýti uschovávali v jednom tulci – goryte luk aj šípy. Goryt sa nosil zavesený na remeni na ľavej strane opasku a jeho forma závisela od veľkosti a tvaru luku a od dĺžky šípov. Mohli byť zdobené zlatým alebo bronzovým kovaním.

Nález z Ondrochova II. - bronzový trojkrídelkovitý hrot šípu môžeme rámcovo datovať do druhej polovice 6. stor. pred Kr. Keďže bližšie špecifikovať nálezové okolnosti objavenia artefaktu sa nám zatiaľ nepodarilo, predpokladáme, že v hrobe, v ktorom sa našiel, bol pochovaný príslušník vekerzugskej kultúry.

Mgr. Eszter Kovácsová

Predmet mesiaca 07/2009

Husitská bojová sekera

Sekera je jedným z najstarších nástrojov, ktoré sa takmer okamžite stali zbraňou. Náradie vytvorené ľudstvom v dobe kamennej bol a je používaný všetkými prehistorickými a historickými spoločenstvami bez ohľadu na geografické, klimatické podmienky či civilizačný stupeň. Gréci a Rimania ju nepoužívali ako zbraň, lebo to považovali za barbarské. Bola však obľúbená medzi Frankmi, Keltmi a Vikingmi.

Sekera od čias vzniku bola používaná nielen na lov a opracovanie dreva, ale ako zbraň v boji a to ako sečná a úderná. Už v neolite sa objavili špeciálne bojové sekery vyrobené z kameňa a parožia. V rannom stredoveku bola vo veľkej obľube sekera francúzskych bojovníkov nazývaná francisca. Tento typ bol prevzatý celou západnou Európou.

Na našom území sa sekera na boj začala používať od 9. storočia. V období ranného feudalizmu panovníci často povolávali do boja aj jednoduchých ľudí, ktorí tvorili pechotu. A keďže kvalitné zbrane a výzbroj si nemohli dovoliť, vedľa meča a kopije šlachtickej vrstvy bola sekera treťou najpoužívanejšou zbraňou. V neskorších dobách sa pri sekerách určených na boj uplatňovali rôzne doplnky ako okovaná násada, bodce alebo háky na opačnej strane čepele. Sekery s týmito doplnkami boli určené hlavne na boj. Koncom gotickej doby sa začínajú objavovať celokovové bojové sekery so šesť alebo osemhrannou násadou, ktoré boli často zdobené. List čepele bol zložito vysekávaný a tvarovaný, zakončený bodcom alebo hákom. Začiatkom 14. storočia sa krúžková zbroj začala vystužovať železnými plátmi a v 15. storočí sa bohatší šlachtici strojili už do úplnej plátovej výzbroje. Na rozdiel od krúžkovej zbroje nebolo možné túto zbroj tak ľahko preseknúť mečom. Preto sa v týchto dobách začali masovejšie používať údené zbrane ako palcáty, bojové kladivá a samozrejme sekery. Tieto zbrane boli schopné spôsobiť zranenie a jcez brnenie alebo ho preseknúť. Väčšina týchto nálezov zbraní pochádza z husitského Česka, teda z 15. storočia.

Postupne sa však sekery dostávajú do úzadia a s vynájdením paľných zbraní takmer úplne strácajú vojenskú funkciu a v 16. storočí úplne zmiznú z výzbroja.

Predmet mesiaca 08/2009

Predmet mesiaca 09/2009

školská čiapka

September sa už tradične spája so začiatkom školského roka, preto Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch ponúka svojim návštevníkom možnosť vzhliadnuť ako predmet mesiaca exponát, ktorý je nielen zaujímavý, ale sa k školstvu priamo viaže.

Ide o školskú čiapku meštianskej školy sv. Imricha v Nových Zámkoch. Táto sa nachádzala v budove dnešnej ZŠ Gergelya Czuczora, ktorej stavba začala 15. júna 1924 a odovzdaná bola v októbri 1925 ako I. štátna ľudová a meštianska škola J. A. Komenského.

Meštianske školy začali vznikať ako vyšší typ ľudových škôl po vydaní Základného školského zákona (XXXVIII/1868), ktorý určoval dobu povinnej školskej dochádzky na 6 rokov. Mali sa takto uspokojiť potreby vzdelávania detí pochádzajúcich zo vzmáhajúcej sa nižšej strednej triedy. Tento systém ostal zachovaný aj po vzniku ČSR v podobe upravenej tzv. Malým školským zákonom z roku 1922. Tento stanovoval osemročnú školskú dochádzku, pričom žiaci mohli po absolvovaní 5. ročníka osemročnej ľudovej školy prestúpiť na školu meštiansku, ktorá bola trojročná. Po pričlenení mesta k Maďarsku v roku 1938 došlo k pomaďarčeniu školstva, ktoré na dôvažok získalo znova cirkevný charakter. Toho dokladom je nový názov školy a rok, ktoré možno vidieť na štítku čiapky: ÉRSEKÚJVÁR 1938 SZENT-IMRE-POLGÁRI.

Vystavovaná čiapka patrila Karolovi Simonovi, narodenému 21. novembra 1932. Dostal ju pri nástupe na meštiansku školu, ktorú však už nemal možnosť dokončiť. Postupne sa blížil front a v čase bojov o Budapešť bola naplánovaná ofenzíva Červenej armády, v snahe predísť prípadnému nemeckému protiútoku severne od Dunaja. 6. januára nadránom prekročili sovietske jednotky Hron a prelomiac slabý odpor postupovali smerom na západ. Na druhý deň však už narazili na organizovanú obranu a ich ďalší postup bol zastavený. Karlova rodina bývala na konci Komárňanskej ulice, hneď v prvom dome v smere od Bajču, odkiaľ sa snažili k mestu prebiť jednotky 9. gardového mechanizovaného zboru. Toho dňa (7.1.1945) zasiahla Karla črepina z mínometnej strely a zraneniu na mieste podľahol.

Jeho školská čiapka, vypovedajúca o dobe, v ktorej žil, sa minulý rok prostredníctvom jeho mladšej sestry dostala do múzea a ako predmet mesiaca bude vystavená do konca septembra 2009.

Predmet mesiaca 10/2009

Hrot kopije

Kopija je jednou z najstarších zbraní, ktorá je známa už od praveku. Je to drevená tyč zakončená kamenným, kosteným alebo kovovým hrotom. Najprv slúžila najmä k lovu, neskôr sa vyvinula na jeden z hlavných zbraní. Kopijou bolo možné bojovať na blízko, a dalo sa ňou aj vrhať. Jej názov pochádza z gréckeho kopto, čo v preklade znamená bijem, bodám.

Kopiju používali falangy Alexandra Veľkého, rímske légie, Sasi, Vikingovia, Germáni a Slovania.

V období vrcholného stredoveku bola kopija popri meči nesporne hlavnou zbraňou. Používala ju jazda i pechota. Kopije používané v stredovekom Uhorsku mali v 16. storočí už dĺžku 3 – 3,5 m, neskôr presahovali aj 4 m. Mali úzky hrot s prierezom kosoštvorca a kužeľovitú tuľajku.

Kopija sa postupne stráca z výzbroje od polovice 17. storočia, keď sa strelné zbrane dostávajú do popredia.

Predmet mesiaca november

Kútna plachta z Bánova

Kútna plachta je ľudová textília, ktorá plnila obradovú funkciu pri narodení dieťaťa. Slúžila na oddelenie priestoru rodičky od ostatného priestoru izby v praktickom i magickom zmysle.

V malých, 2 – 3 priestorových sedliackych domoch žili spolu i 2 – 3 generácie. Ženy rodili doma, úmrtnosť novonarodeniatok bola vysoká. Oddelenie postele umiestnenej v kúte od ostatného priestoru izby vyplývalo z hygienických a estetických predstáv, ale aj z poverčivosti. Kútna plachta sa považovala za magický, ochranný predmet, ktorého sila sa zdobením – vytkávaním alebo vyšívaním predovšetkým červenou farbou – ešte zosilňovala. Upevňovala sa buď o hornú hradu alebo sa navliekala na žrď a pustila sa dole až po zem. Na výzdobu sa používali rôzne zvieracie a rastlinné motívy, ktoré okrem estetickej funkcie spĺňali i funkciu magickú – symbolizovali plodnosť, rast, život a lásku.

Za takouto plachtou sa zdržiavala so svojim bábätkom matka – šestonedieľka 6 týždňov po pôrode, oddychovali, spoznávali sa. Kútna plachta im zabezpečovala kľud, intimitu, ale i hygienickú a magickú ochranu pred vonkajším svetom. Chránila ich pred nežičlivými cudzími pohľadmi, pred urieknutím a pred únosom či výmenou dieťaťa bosorkami. Ale bola ochranou i pre rodinných príslušníkov, okolie a hospodárstvo od šestonedieľky, ktorá sa v období šestonedelia považovala za nečistú a v magickom zmysle pre svoje okolie škodlivú. Za kútnu plachtu mohli ísť iba ženy – pôrodná baba, ženy z rodiny a kmotry. Jedlo do kúta nosila kmotra, krstná mať a ženy z príbuzenstva podľa presne ustálených miestnych tradícií.

Vystavená kútna plachta – predmet mesiaca november je zhotovená z dvoch pôlok domáceho konopného plátna spojených po dĺžke pomocou pretkávanej tkanice červenej farby. Je vyšívaná po šírke na obidvoch koncoch. Na hornom okraji sa nachádza skromná krížiková výšivka – štylizované drobné ľalie červenej a modrej farby. Dolný okraj zdobí honosná krížiková výšivka – široký pás štylizovaných ľalií a granátových jabĺk, pod ním rad osemcípych hviezdic. Farebnosť výšivky je červená a modrá. Vrchná i spodná časť plachty je lemovaná čipkou, zdobenou motívom srdca.

Zastieranie postele pri pôrode a počas šestonedelia kútnou plachtou bolo do konca 19. storočia všeobecne rozšírené, v niektorých obciach nášho regiónu sa používala ešte i v prvých desaťročiach 20. storočia. Potom sa jej funkcia zmenila – požívala sa väčšinou ako prehoz k sviatočnej úprave postele v prednej izbe.

Kútne plachty patria k najkrajším pamiatkam ľudového umenia, sú skutočnými skvostami zbierok múzeí.

Predmet mesiaca december – Drevený betlehem

Betlehemy sú zobrazením biblického príbehu narodenia Ježiša Krista.

Stavanie betlehemov má dávne korene. V r. 353 priniesli z betlehemskej maštaľky do Ríma pôvodné Ježiškove jasličky, ktoré pápež Libérius slávnostne posvätil.

Prvý betlehem postavil Svätý František z Assisi v roku 1223 k polnočnej omši v lesnej jaskyni v talianskej Umbrii. Boli to drevené jasle so živým oslíkom a volom.

Stavanie betlehemov v kostoloch s postavami v životnej veľ-kosti sa šírili zásluhou františkánov a jezuitov.

Koncom 18. storočia - po jozefínskych reformách sa betlehemy vytlačili z kostolov, ale v zmenšenej a o ľudové motívy rozšírenej podobe sa postupne presunuli do domácností, kde od Štedrého dňa po Hromnice boli postavené v kultovom kúte izby.

Vyrábali sa rôznymi technikami a z rôznych materiálov. Ploché figúrky sa vypiľovali z dosiek alebo vystrihovali z tvrdého papiera. Materiálom plastických polychrómovaných figúrok bolo najčastejšie drevo, ale zhotovovali sa aj zo sadry, vosku, hliny i zo šúpolia.

Osobitným typom betlehemov boli u nás, na juhu Slovenska, rozšírené prenosné betlehemy prispôsobené ku koledovým obchôdzkam.

Vystavený betlehem je prácou Františka Vašeka, rezbára z Mojzesova. Pozostáva z 14 kusov drobných, drevených polychrómovaných plastík. Ústrednými postavami sú Mária s Jezuliatkom a Svätý Jozef. Od nich vľavo sa nachádzajú pastieri s ovečkami, prichádzajúci sa pokloniť narodenému Ježiškovi a vpravo figúrky troch kráľov, mudrcov z Východu, ktorí mu prinášajú dary – zlato, kadidlo a myrhu. Nad jasličkami stoja zvieratká - vôl a oslík, ktoré podľa legendy svojim dychom zohrievali malého Ježiška. Nad celou scénkou bdie anjel hlásiaci „Slávu Bohu na výsostiach“.

S týmto betlehemom praje požehnané Vianoce a šťastlivý nový rok všetkým čitateľom časopisu CASTRUM NOVUM kolektív zamestnancov Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch.

Helena Gudmonová

A hónap műtárgya – Faragott betlehem

A betlehem Jézus Krisztus születéséről szóló bibliai történet ábrázolása.

A betlehemállítás gyökerei a régmúltba nyúlnak vissza. 353 körül a betlehemi istállóból Rómába vitték a kis Jézus jászlát, amelyet Libérius pápa megszentelt.

Az első betlehemet, az éjféli miséhez egy valódi jászlat - élő szamárral és ökörrel - Assisi Szent Ferenc építette az olaszországi Umbria mellett egy erdei barlangban, 1223-ban.

Az életnagyságú alakokból álló betlehemek templomban való felállítását a ferencesek és a jezsuiták terjesztették.

A 18. század végén, II. József reformjai értelmében a betlehemek kiszorultak a templomból, ám a kisebb méretű, népi motívumokkal jelentősen kibővült változatai fokozatosan családi környezetbe kerültek át. Karácsony böjtjétől gyertyaszentelőig a szoba szent sarkát díszítették.

A betlehemek alapanyaga és elkészítési technikája különböző. A lapos figurákat deszkából fűrészelték, vagy keménypapírból nyírták ki. A plasztikus, festett szobrocskák alapanyaga többnyire fa, de készültek gipszből, viaszból, agyagból, sőt kukoricaháncsból is.

Vidékünkön, Szlovákia déli részén a betlehemek hordozható, betlehemezéshez használt típusa terjedt el.

A kiállított betlehem František Vašek, mojzesovoi fafaragó munkája. 14 darab festett, fából faragott szobrocskából áll. Központi figurái Mária a jászolban fekvő kis Jézussal és Szent József. Tőlük balra a kis Jézust köszönteni érkező pásztorok és báránykáik állnak, jobbjukon a tisztességet tévő napkeleti bölcsek, az aranyat, tömjént és mirhát hozó „háromkirályok” találhatók. A jászol két oldalán a kis Jézust leheletükkel melengető ökör és szamár áll. Az egész kompozíció fölött egy „Dicsőség a magasságos mennyekben az Istennek”-et hirdető angyal őrködik.

Ezzel a betlehemi jelenettel kívánnak a CASTRUM NOVUM minden olvasójának áldott karácsonyi ünnepeket és békés, boldog új esztendőt a Thain János Múzeum dolgozói.

Gudmonné Fülöp Ilona

Predmet mesiaca január – Kancionál Cithara Sanctorum

Cithara Sanctorum (Písně duchovní staré i nové) je prvým tlačeným evanjelickým spevníkom na Slovensku. Je dielom slovenského evanjelického farára Juraja Tranovského (1592-1637), ktorý bol tvorcom českých a latinských duchovných piesní a modlitieb a bol významným predstaviteľom slovenskej barokovej literatúry.

Spevník obsahuje notované piesne, pôvodne od Tranovského, preložené z latinčiny a češtiny. Duchovné piesne v národnom jazyku tvorili dôležitú vrstvu hudobného repertoáru v oblasti cirkevnej hudby v 17. storočí. Boli sprístupnené veriacim v tlačených spevníkoch.

Duchovné piesne vznikli v katolíckej cirkvi ako doplnok k latinským liturgickým spevom. Ich úlohou bolo vzbudiť cit zbožnosti a prispieť k celkového pozdvihnutiu bohoslužby.

Cithara sa používala viac ako tri a pol storočia, od roku 1636 do roku 1993.

Prvýkrát vyšla v Levoči roku 1636 so 414 piesňami.Už počas 17. storočia bola následne sedemkrát vydaná. Názov prvého vydania zostal zachovaný v celej jej bohatej edičnej praxi až do 20. storočia vrátane: CITHARA SANCTORUM/ PÍSNE DUCHOVNÍ/ staré i nové, /kterýchž církev křesťanská/ při výročních slavnostech a památkách,/ jakož i všelikých potřebách svých obecných i obzvláštních s mnohým prospěchem užívá:/ k obecnému církve Boží vzdělání.(Tranoscius 1949).

Predmetom mesiaca január sú dva sú exempláre Cithary z 19. storočia. Obe vyšli vo vydavateľstve Alojza Bučanského v rokoch 1868 a 1877(42. a 43. vydanie). Podkladom pre všetky vydania v 19. storočí je podľa ich úvodov ôsme levočské vydanie z roku 1696. Po vydaní Cithary Ľudovítom Weberom r. 1827 na území Slovenska Cithara nevyšla takmer 60 rokov (nasledujúce vydanie na území dnešného Slovenska bolo až senické vydanie r. 1890). Jej tlač prešla do rúk peštianskych a budínskych tlačiarov. Prvá etapa vydávanie kancionála v budapeštianskom prostredí bola jej vydávanie v Trattnerovskej tlačiarenskej dynastii. Monopol na vydávanie tejto knihy mali od r. 1820 až do roku 1864, čo znamenalo jej 19 vydaní. Druhá etapa je etapou troch tlačiarov, ktorí striedavo od r. 1864 až do r. 1899 kancionál vydávali. Boli to Alojz Bučanský – 6 vydaní, Viktor Horňanský – 8 vydaní a Koloman Rózsa s manželkou – 7 vydaní. Zaujímavé sú aj úvody tlačiarov, v ktorých opisujú, akým spôsobom s dostali k možnosti vydávania.

Vo vydaní z r. 1877 Alojz Bučanský píše, že cestou verejnej dražby v r. 1843 sa stal vlastníkom skladu kníh Ľudovíta Webera bratislavského kníhtlačiara a vydavateľa a s ním spojeného vydavateľského práva ku ktorým medzi inými patrilo aj vydávanie Tranoscia.

Tranovského kancionál sa stal najznámejším evanjelickým spevníkom. Bol prvým a jediným spevníkom všetkých slovenských evanjelicko-luteránskych cirkví v Uhorsku až do roku 1842.Popri Biblii patrí bezpochybne k najrozšírenejšej a najviac používanej náboženskej literatúre slovenského i českého protestantizmu.

Predmet mesiaca február – Spevník Jána Majzona – Spievajme Bohu

Predmetom mesiaca február je spevník Jána Majzona, rodáka z Nových Zámkov a bojovníka za práva novozámockých Slovákov, ktorý má 16. februára 89. výročie úmrtia. Z tejto príležitosti sme sa rozhodli venovať pozornosť jeho životnej ceste a obetavej práci na náboženskej poli, keďže nesporne patril medzi významné osobnosti katolíckeho duchovného života svojej doby.

Ján Majzon sa narodil do slovenskej rodiny 9. októbra 1849 v Nových Zámkoch ako prvorodené dieťa rodičom Jána Majzona a Julianny rodenej Horváthovej. Bol prvým z deviatich súrodencov, z ktorých sa dospelosti dožili okrem neho iba traja. Po skončení školskej dochádzky sa mladý Ján priúčal roľníckemu hospodáreniu pri svojom otcovi. Rodina Majzonových patrila v tom čase medzi stredne majetné. Ján Majzon uzavrel v roku 1871 manželstvo s Juliannou Antalíkovou a postupne sa im narodilo osem detí.

Ján bol od mladosti silne veriacim katolíkom a bol aktívny v miestnej náboženskej obci. Mal kontakty na centrá kultúrneho života v Trnave, Skalici a Holíči. Jeho silné národné povedomie a pevná viera spôsobili, že sa postupne stal akýmsi vodcom novozámockých Slovákov v období posledných dvoch desaťročí 19. storočia a prvých dvoch desaťročí 20. storočia. Neúnavne bojoval za uplatnenie práv slovenských veriacich, za právo používania slovenčiny v náboženskom prejave potom, čo v roku 1886 farár Ján Fabian zakázal slovenský spev vo farskom kostole. Pod vedením Majzona slovenskí veriaci vydobili slovenské bohoslužby v miestnom františkánskom kláštore.

Na prelome storočí po úplnom zákaze slovenských bohoslužieb Majzon svoje sťažnosti predniesol najprv u ostrihomského prímasa, v roku 1911 dokonca napísal dopis pápežovi Piusovi X., ktorý doplnil podpismi vyše 600 novozámockých Slovákov. Pápež mu prostredníctvom kardinála Merryho odpovedal a požehnal jeho aktivitám.

V roku 1912 Majzon zostavil slovenský náboženský spevník, ktorý v tom istom roku aj vydal a následne distribuoval do slovenských rodín. Zomrel 16.2.1921.

Predmet mesiaca jún – Zástava prvého všeobecného priemyselného spolku v Nových Zámkoch z roku 1860

Zástavy mali pôvodne vojenský charakter a ako také sa postupne dostali aj do civilného sektoru, keď ich používali príslušníci cechov, ktorých oddiely tvorili súčasť domobrany stredovekých miest. Zároveň sa cechy týmito zástavami prezentovali počas náboženských slávností a procesií. V 18. storočí poklesol a nakoniec úplne zanikol vojenský význam cechov, preto sa na zástavách dostáva stále viac do popredia náboženská symbolika, najčastejšie v podobe svätca - patróna daného remesla, ktorá vytláča cechové znaky. Od čias Mária Terézie stáva pravidlom, že už nebývajú uložené spolu s ostatnými cechovými predmetmi, ale sú umiestnené v kostoloch.

V dôsledku priemyselnej revolúcie sa oslabuje pozícia cechov v prospech manufaktúrnej a továrenskej výroby a presadzuje sa slobodné podnikanie. V roku 1857 bolo cechom odobraté právo udeľovať živnostenské oprávnenia, v čoho dôsledku mohli začať remeselníci podnikať aj mimo nich. Združovali sa do priemyselných (živnostenských) spolkov. V roku 1872 boli cechy v Uhorsku zákonom zrušené a ich miesto plne prebrali spolky. Zástava, vystavená ako predmet mesiaca jún v Múzeu Jána Thaina v Nových Zámkoch, patrila prvému všeobecnému priemyselnému spolku v Nových Zámkoch, ktorý ako aj názov napovedá združoval remeselníkov rozličných profesií, v čoho dôsledku sú na zástave vyobrazení všeobecní svätci.

Zástava je zhotovená z hodvábneho brokátu zlato-bordovej farby so vzorom veľkoplošných kvetov. V jej strede je všitá obojstranná olejomaľba. Na lícnej strane sú vyobrazení apoštolovia Peter a Pavol s maďarským nápisom ELSŐ ÁLTALÁNOS IPARTESTÜLET ZÁSLÓJA (Zástava prvého všeobecného priemyselného spolku). Na rubovej strane je tróniaca Madona s dieťaťom a v rohoch maľby datovanie a rôzne atribúty jednotlivých remesiel , z ktorých možno identifikovať hodinárov, puškárov, zámočníkov, kolárov a zlatníkov.

Zástavu si môžu návštevníci Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch pozrieť do konca júna 2010.

Mgr. Pavol Rusnák, historik MJT

Predmet mesiaca január – Miska na štyroch nôžkach

Miska na štyroch nôžkach pochádza z lokality Šurany, časť Nitriansky Hrádok – poloha Zámeček. V rokoch 1957 – 1960 tu prebiehal rozsiahly archeologický výskum pod vedením Antona Točíka. Pri tomto výskume sa našiel v sídliskovej vrstve maďarovskej kultúry náš predmet mesiaca.

Ide o hlinenú misku vyhotovenú v ruke sivočiernej farby. Má von vyhnutý okraj, mierne baňaté telo, ku ktorému sú na dne misky prilepené štyri špicaté krátke nôžky. Dno na vnútornej strane je mierne vypuklé smerom dovnútra. Na tele misky je upevnené jedno masívne tunelovité uško. Miska sa pôvodne našla vo fragmentoch, z ktorých sa podarilo rekonštruovať jej dnešnú podobu. Povrch celej nádobky je polírovaný a zdobený rytým ornamentom, ktorý tvorí pás dvojitých ostrých vlnoviek striedajúce sa so štyrmi vertikálnymi líniami. Plocha nad i pod vlnovkami, ako i medzi vertikálnymi líniami je vyplnená rytým bodkovaním. Vnútorný okraj misky je taktiež zdobený rytým pásom jednoduchej nepravidelnej vlnovky, pričom aj tu je plôška medzi jednotlivými vlnovkami vyplnená bodkovaním. Žliabky ornamentu boli vyplnené bielou inkrustáciou, ktorá sa zachovala na niektorých miestach povrchu nádoby.

Misku môžeme zaradiť medzi dekoratívnu stolovú keramiku, ktorá sa používala v hojnom počte na sídliskách ľudu maďarovkej kultúry. Nositelia tejto kultúry obývali územie juhozápadného Slovenska v staršej dobe bronzovej, zhruba v období medzi 1700 – 1500 pred Kr. Budovali rozsiahle opevnené sídliská, z ktorých jedno bolo odkryté neďaleko Nových Zámkov v Nitrianskom Hrádku. Tieto sídliská boli centrom hospodárskeho, politického, náboženského a kultúrneho života širokého okolia.

Predmet mesiaca február – Listina Juraja I. Rákociho z roku 1644

Predmetom mesiaca je tentoraz originál listiny Juraja I. Rákociho, ktorý sa do zbierky nášho múzea dostal pravdepodobne vďaka štastnej náhode. Náhoda, ktorá túto listinu zaviedla do nášho múzea, mohla spočívať v nepozornosti čitateľa, alebo sa stala vďaka ťažko čitateľnému písmu, keď sa majetok, ktorý sa v listine uvádza, prečítal a chápal ako Újvár (Nové Zámky) namiesto tam figurujúceho panstva Unghvár (Užhorod). Listina do múzea dostala pravdepodobne prostredníctvom rodiny K. Saskóa, ktorá mala s Užhorodom príbuzenské vzťahy.

Listina z 22. marca 1644 je adresovaná vdove grófa Jána Homonnaiho, grófke Anne Jakušič, ktorej je dané na vedomie, že kvôli úmrtiu jeho manžela knieža Rákoci berie mesto Užhorod so všetkými príslušenstvami, majermi a dobytkom pod svoju správu a že táto listina má byť toho dôkazom. Mohol to byť aktom revanšu, keďže bol to práve hornouhorský kapitán, kvôli ktorému Rákociho často musela bolieť hlava. Mohli mu prekážať aj obrovské majetky, ktoré zo strany kráľa a cirkvi boli vrátené jeho otcovi, Jurajovi III. Drugethovi, za jeho zásluhy na poli šírenia katolicizmu. Podľa svedectva tejto listiny sa panstvo Užhorod dostáva do rúk protestanského kniežaťa. Lineckým mierom medzi kniežaťom a panovníkom Ferdinandom III. z roku 1645 sa knieža Rákoci de iure dostal k doživotnému vlastníctvu siedmich žúp, medzi ktorými figuruje aj Užhorod.

Gróf Ján bol z rodu Drugethovcov, šlachticov francúzsko-neapolského pôvodu, ktorý už pred rokom 1383 preniesli svoje sídlo do Humenného a začali používať pri mene prídomok Homonna, Homonnai. Ján X. Drugeth bol v stopách svojho otca prívržencom protireformácie, obnovil činnosť kolégia v Humennom, do mesta znovu usadil jezuitov, z mesta dokonca vyhnal protestantského farára. Roku 1632 sa stáva zemplínskym a užským županom, roku 1636 bol menovaný za hornouhorského hlavného kapitána a za krajinského sudcu, kráľovského komorníka a radcu. Zomrel vo veku 36 rokov. Jeho manželka, Anna Jakušič, sestra jágerského biskupa, významne prispela k uskutočneniu tzv. Užhorodskej jednoty, na základe ktorej v roku 1646 gréckokatolícki kňazi s podmienkou zachovania východného obradu vstúpili pod zvrchovanosť rímskeho pápeža.

Po potlačení povstania Františka II. Rákociho „protihabsbursky orientovaný“ Užhorod postupne strácal svoje privilégiá a roku 1740 sa stal tzv. kráľovským komorovým mestom.

Predmet mesiaca marec – Listina Juraja I. Rákociho z roku 1644

Predmetom mesiaca je tentoraz originál listiny Juraja I. Rákociho, ktorý sa do zbierky nášho múzea dostal pravdepodobne vďaka štastnej náhode. Náhoda, ktorá túto listinu zaviedla do nášho múzea, mohla spočívať v nepozornosti čitateľa, alebo sa stala vďaka ťažko čitateľnému písmu, keď sa majetok, ktorý sa v listine uvádza, prečítal a chápal ako Újvár (Nové Zámky) namiesto tam figurujúceho panstva Unghvár (Užhorod). Listina do múzea dostala pravdepodobne prostredníctvom rodiny K. Saskóa, ktorá mala s Užhorodom príbuzenské vzťahy.

Listina z 22. marca 1644 je adresovaná vdove grófa Jána Homonnaiho, grófke Anne Jakušič, ktorej je dané na vedomie, že kvôli úmrtiu jeho manžela knieža Rákoci berie mesto Užhorod so všetkými príslušenstvami, majermi a dobytkom pod svoju správu a že táto listina má byť toho dôkazom. Mohol to byť aktom revanšu, keďže bol to práve hornouhorský kapitán, kvôli ktorému Rákociho často musela bolieť hlava. Mohli mu prekážať aj obrovské majetky, ktoré zo strany kráľa a cirkvi boli vrátené jeho otcovi, Jurajovi III. Drugethovi, za jeho zásluhy na poli šírenia katolicizmu. Podľa svedectva tejto listiny sa panstvo Užhorod dostáva do rúk protestanského kniežaťa. Lineckým mierom medzi kniežaťom a panovníkom Ferdinandom III. z roku 1645 sa knieža Rákoci de iure dostal k doživotnému vlastníctvu siedmich žúp, medzi ktorými figuruje aj Užhorod.

Gróf Ján bol z rodu Drugethovcov, šlachticov francúzsko-neapolského pôvodu, ktorý už pred rokom 1383 preniesli svoje sídlo do Humenného a začali používať pri mene prídomok Homonna, Homonnai. Ján X. Drugeth bol v stopách svojho otca prívržencom protireformácie, obnovil činnosť kolégia v Humennom, do mesta znovu usadil jezuitov, z mesta dokonca vyhnal protestantského farára. Roku 1632 sa stáva zemplínskym a užským županom, roku 1636 bol menovaný za hornouhorského hlavného kapitána a za krajinského sudcu, kráľovského komorníka a radcu. Zomrel vo veku 36 rokov. Jeho manželka, Anna Jakušič, sestra jágerského biskupa, významne prispela k uskutočneniu tzv. Užhorodskej jednoty, na základe ktorej v roku 1646 gréckokatolícki kňazi s podmienkou zachovania východného obradu vstúpili pod zvrchovanosť rímskeho pápeža.

Po potlačení povstania Františka II. Rákociho „protihabsbursky orientovaný“ Užhorod postupne strácal svoje privilégiá a roku 1740 sa stal tzv. kráľovským komorovým mestom.

Rakúsky náhradný bodák na pušku Mosin M91

Mesiac po výstreloch v Sarajeve, kde 28. júna 1914 vyhasol život následníka Rakúsko-Uhorského trónu, vypukla vojnová kataklizma svetových rozmerov. Na jej začiatku si každý optimisticky myslel, že pôjde o krátku záležitosť a celý konflikt sa rozhodne niekoľko veľkých bitiek, tak ako to bolo v predošlých konfliktoch. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nebola armáda R-U monarchie materiálne pripravená viesť zdĺhavú vojnu. Už po niekoľkých mesiacoch bolo jasné, že zásoby pušiek na skladoch nebudú postačovať a ani dve štátne zbrojovky (v Steyri a v Budapešti) nemajú kapacity nahrádzať straty. Ako núdzové riešenie sa, popri horúčkovitom nákupe zbraní zo zahraničia, začali do výzbroje zaraďovať zbrane ukoristené od nepriateľských vojsk.

V priebehu roka 1915 sa podarilo R-U armáde ukoristiť kvalitné ruské pušky Mosin Nagant M91 rádovo v množstve niekoľko stoviek tisíc kusov a boli zaradené do výzbroje. K novému typu pušky vo výzbroji však bolo treba vyrobiť nové náhradné bodáky, pretože pôvodné väčšinou končili ako súkromná korisť frontových vojakov. Tieto bodáky až na niekoľko detailov kopírovali ruské originály.

Ďalším problémom bolo, že ruské pušky používali muníciu 7,62x54 mm, v dôsledku čoho bolo nutné prerobiť časť pušiek na štandardnú rakúsku muníciu 8x50 mm, čo sa dialo v zbrojovke Wiener – Neustadt. Na tieto pušky s vymenenou hlavňou a muškou sa začali vyrábať nové tuľajové náhradné bodáky, kopírujúce už rakúske vzory. Jeden z mála týchto bodákov, ktoré sa zachovali do dnešných dní, predstavuje Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch svojim návštevníkom ako predmet mesiaca marec.

Tuľajový bodák má rovnú štvorhrannú, ku koncu sa zužujúcu čepeľ štvoruhoľníkového prierezu. Čepeľ je privarená priamo na tuľaj, ktorej výrez je zalomený. Zaisťovací krúžok chýba. Bodák ma dĺžku 465 mm, pričom dĺžka čepele je 400 mm. Trubicová kovová pošva má dĺžku 430 mm. Vyrobila ho zatiaľ neidentifikovaná firma SMITH.

Tento bodák je vzácnym a jedinečným svedkom svojej doby a bude vystavený ako predmet mesiaca marec do 31. 3. 2011

Mgr. Pavol Rusnák

Armáles Jána Bottyána z roku 1687

Predmetom mesiaca júl je ukážka listiny z roku 1687, vydaná cisárom Leopoldom I. a adresovaná Jánovi Bottyánovi (pravd. 1643 - 1709), slávnemu vojvodcovi protitureckých vojen a neskoršiemu kuruckému veliteľovi Františka II. Rákocziho.

Typovo sa listina zaraďuje do kategórie tzv. armálesov, t.j. donačných listín, ktorou sa udeľovali alebo polepšovali erby. Názov tohto typu listiny sa odvodzuje z jej latinského pomenovania, t.j. littera armales, kde slovo „arma“ znamenalo pôvodne zbraň, neskôr sa používalo aj vo význame erb.

Armálesy sa vydávali už od 14. storočia. Vyhotovovali sa na pergamen. Boli to oficiálne panovnícke listiny, v ktorých boli pre adresáta popísané záležitosti používania práve darovaného alebo vylepšeného erbu, ako opis erbu, neskoršie aj jeho vyobrazenia a okoľnosti jeho používania. Boli podpísané samotným panovníkom, kancelárom aj tajomníkom Uhorskej kancelárie. Mali formát poskladateľného listu a boli opatrené kráľovskou pečaťou visiacej na šnúre.

Armálesy nevznikli len z iniciatívy samotného panovníka, mohli byť vydané aj na vlastnú žiadosť, ak panovník uznal v nej obsiahnuté zásluhy dotyčného žiadateľa. Bol to aj prípad Jána Bottyána, ktorý vo svojom liste adresovanom panovníkovi sám žiadal o vydanie nového erbu ako vyjadrenie uznania svojich vojenských zásluh panovníkom. Cisár Leopold I. vyhovel jeho žiadosti armálesom zo dňa 18.mája 1687. Bottyán však naďalej, ešte 6 ďaľších rokov po vydaní tohto armálesa používal na opečiatkovanie svojich listov erb, ktorý bol levickým Bottyánom udelený v skoršom armálese, ešte z roku 1647.

Bol to erb, ktorý Ján Bottyán používal spolu s levickými predstaviteľmi svojho rodu. Majetky v Leviciach získal ešte starý otec Jána Bottyána. Armáles Jána Bottyána je typickou ukážkou erbových listín obdobia protitureckých vojen. Odzrkadľuje sa v nich doba krutých bojov, znázorňujú sťaté turecké hlavy, krvácajúce telá, výjavy z uhorsko - tureckých vojen.

VÝPIS Z KNIHY ZOMRELÝCH

Predmetom mesiaca november je výpis z knihy zomrelých z farnosti Dolný Ohaj. Je to listina opatrená pečaťou farského úradu (nápis na pečati: Sigillum Ecclesiae O Haj Anno 1839) a vlastnoručným podpisom dolnoohajského farára Ferencza Horváthyho, ktorými sa mal garantovať pravosť výpisu slúžiaceho ako dokazovacia listina. Výpis bol vyhotovený v Dolnom Oháji 2. novembra roku 1842.

Listina nám poskytuje základné informácie o zosnulej žene, ktorej záznam sa nachádza na 76. strane Knihy zomrelých horeuvedenej farnosti. Výpis uvádza presný dátum úmrtia, miesto narodenia a úmrtia, vek zosnulej a chorobu, ktorej podľahla. Dozvieme sa, že jej bolo poskytnuté posledné pomazanie, sviatosť, ktorá sa poskytuje umierajúcim (lat. extrema unctio), ďalej, uvádzajú sa aj údaje, v ktorom cintoríne a ktorým farárom bola pochovaná.

Text záznamu v knihe zomrelých je v latinčine, výpis je vyhotovený v maďarskom jazyku, v ktorom sa uvádza, že zápis v knihe zomrelých doslovne zodpovedá tomuto výpisu. Rok úmrtia sa neuvádza číslom, ale slovom, je uvedený v latinčine – Anno Christi: Millesimo Octingentesimo Trigesimo Quinto. Aj ostatné údaje tabuľky sa vo výpise objavujú v latinčine. Dozvedáme sa z nich, že M. Tinák zomrela na choleru v roku 1835, v 40. roku svojho života.

Kniha zomrelých bola jedným z piatich druhov farských kníh, ktoré sa mali viesť na každej farnosti podľa príkazu pápaže Pavla V. z roku 1614. Tento „Rituale Romanum“ obsahoval pokyny pre „vysluhovanie sviatostí“ a vykonávanie náboženských obradov. V rámci týchto pokynov bolo treba na každej farnosti viesť knihu pokrstených, birmovaných, sobášených a knihu veriacich. Knihu zomrelých mali povinnosť viesť najma tie kostoly, pri ktorých boli zomrelí pochovávaní. Vzhľadom na to, že sa do týchto kníh zapisoval aj rok a deň, postupom času sa stali matrikami. Jozef II. pochopil dôležitosť matrík z hľadiska evidencie obyvateľstva a patentom z roku 1781 vyhlásil rímskokatolícke matriky za právoplatné verejné knihy a ďaľším patentom z roku 1784 nariadil, aby sa každý druh matrík viedol v osobitnej knihe narodených, sobášených a zomrelých podľa predpísaných rubrík.

Štátne matriky na území Slovenska boli zriadené zákonným článkom č. 33 z roku 1894, ktorý nadobudol účinnosť podľa nariadenia z roku 1895. Týmto zákonným článkom boli zavedené štátne matriky a cirkevné matriky stratili charakter úradných kníh.